Bratislava mala zrazu v I. lige tri mužstvá

V spleti povojnových reorganizácií sa tá najčudnejšia udiala v roku 1953. Kluby museli mať nové mená a pred nimi skratku DŠO – dobrovoľná športová organizácia. Zrejme preto, aby bolo jasné, ku ktorému sponzorovi patria.

Raritou bolo, že v najvyššej súťaži mohol hrať iba jeden klub s rovnakým názvom podľa odborových zväzov. Meno Slovan patrilo tlačiarenskému a knihárskemu priemyslu. Ako ho tam pridelili (predtým NV) ostalo záhadou. Konkurencia v tomto smere nebola veľká a nášmu mužstvu to v spleti Spartaka, Baníka Tatrana, Dynama, Slavoja, Slávie, Lokomotívy, Sokola, ale aj vojakov ÚDA, Krídel vlasti a Tankistu neprekážalo. Aby neboli v najvyššej súťaži duplikáty názvov, vyradili zo súťaže Tatran Teplice, Spartak Trnava (predým Kovosmalt), Iskru Žilina (predtým Slovena) i Baník Vítkovice. O postup prišiel aj víťaz krajských majstrovstiev, Kablo Topoľčany. Do ligy prišli administratívne ČH Bratislava, Krídla vlasti Olomouc, Tankista Praha, Lokomotíva Košice i Slávia Bratislava. Bolo to niečo nevídané.

Pre Bratislavu a Slovan to malo značné dôsledky. Kde mali noví ligisti z ČH a zo Slávie zobrať hráčov? Ako supy sa vrhli na Tehelné pole, sľubovali a brali, čo sa len dalo. Slovan bol v nemilosti, a tak sa vrchnosť iba prizerala a ticho súhlasila. Do ČH prešli František Zvonek, Vladimír Venglár, Juraj Kadlec, Arnošt Hložek, Jozef Gögh, Štefan Matlák, Emil Arpáš, Milan Balážik, Dezider Cimra, Božin Laskov, Bohdan Ujváry aj Vlastimil Hlavatý. Aj do Slávie mu odišla jedna várka: Ján Greššo, Igor Fillo, Dušan Koník, Jozef Pukalovič aj Ladislav Kačáni. Jedni sa stali vojakmi, druhí študentami, iba slovanisti ostali tlačiari a knihári. Ich meno sa mohlo písať aj takto: DŠO Slovan ÚNV Bratislava.

V tom istom roku vraj bolo veľa medzištátnych zápasov, a preto sa liga hrala iba v jednom kole! Za hráčov nedostal Slovan nič, musel sa však posilniť, čo stálo peniaze i administratívnu námahu. Získal Pavla Beňu z Malaciek, Leopolda Trenčanského a Alexandra Matúšku, z Nitry prišiel Jozef Čurgaly, z Vrútok Jozef Šidlo, nakrátko aj Ladislav Kačáni z Opatovej, Milan Dolinský z Košíc, Dušan Koník zo Sv. Jura. Tréner A. Bulla nevedel, kde mu stojí hlava. Kým sa mužstvo trochu zohralo, bolo po ročníku 1953 a Slovan obsadil až deviate miesto. ČH bola silná a skončila tretia, Slávia však vypadla a viac sa už do najvyššej súťaže nevrátila. Belasí sa z nečakaného šoku ťažko spamätávali, ale dosiahli aj senzačné víťazstvá. Vojvodinu Nový Sad videlo v zápase Stredoeurópskeho pohára (3:0) 45 000 divákov, o pár dní ich prišlo na Botafogo Rio (0:2) 50 000 a o niečo neskôr, na stretnutie Európskeho pohára majstrov proti CWKS Varšava (3:1), ktorý hral Slovan v Československu ako prvý, opäť 50 000. Obdobie veľkých zápasov, nadšenia divákov a nezabudnuteľných zážitkov.

Jozef Kšiňan, Igor Mráz
Z pripravovanej publikácie Belasá deväťdesiatka
(Pokračovanie nabudúce)