Prezidentský palác bol pôvodne biely

Prezidentský palác bol pôvodne biely - Pamatnik1

V roku 1992 sa rozdelila Česká a Slovenská Federatívna Republika a Bratislava sa znova stala hlavným mestom suverénneho štátu. Vznikla potreba umiestniť množstvo inštitúcií, predovšetkým domácich, ale aj zastupiteľstiev iných štátov a medzinárodných organizácií. Na to nebola Bratislava dostatočne pripravená.

Ukázalo sa to najmä vo chvíli, keď novozvolený prezident republiky nemal kde úradovať. Rezidenciu, našťastie, nepotreboval, lebo tu mal vlastný rodinný dom, ale tam zas nemohol úradovať a umiestniť všetkých pracovníkov svojej kancelárie. Prvé priestory dostala Kancelária prezidenta na Hrade. Bolo to provizórne „ubytovanie", v nevyhovujúcich priestoroch, niekedy až životu nebezpečné. Najmä keď sa niekto postaral, aby v tesnej blízkosti prezidenta spadol ťažký luster.

Situáciu čiastočne vyriešil vtedajší primátor mesta, ktorý pod nátlakom časti slovenskej verejnosti poskytol prezidentovi časť miestností v práve obnovenej radnici - v Primaciálnom paláci. Hoci bolo jasné, že radnica hlavného mesta nikde na svete nie je sídlom hlavy štátu. Pán prezident aj primátor sa uskromnili, a napriek problémom, ktoré také spolužitie so sebou prináša (ochranka, spoločne používané priestory, pohyb stránok a návštevníkov v centre mesta, demonštrácie na námestí pred palácom), tento stav trval niekoľko rokov.

Napriek odporu istej skupiny ľudí sa podarilo uskutočniť myšlienku, že sídlom prezidenta a jeho kancelárie prezidenta má byť historický Prezidentský, predtým Grassalkovichov či Friedrichov palác. Ten však bol v dezolátnom stave. Od 50. do 80. rokov v ňom sídlila organizácia komunistickej mládeže, palác bol známy ako pioniersky, oficiálne Pioniersky dom Klementa Gottwalda. Pred revolúciou bol palác už roky prázdny a pustol. Uvažovalo sa dokonca o zbúraní jeho západnej časti, obsahujúcej kaplnku, lebo sa mala rozširovať Ulica obrancov mieru (Štefánikova). Po revolúcii sa začalo s obnovou paláca pre potreby akejsi nepotrebnej galérie moderného umenia. Len v podkroví mal vzniknúť malý byt na ubytovanie prezidenta ČSFR (!) pri jeho návštevách Bratislavy.

Obnova paláca pre staronové funkcie prezidentského sídla sa uskutočnila v rokoch 1992 až 1995 s najväčším možným rešpektovaním zásad pamiatkovej starostlivosti. Snahou bolo vrátiť palác aj s ním súvisiaci park čo najbližšie k jeho podobe po roku 1770. Znamenalo to odstrániť rušivé zásahy a prestavby, najmä z obdobia po roku 1938 a z obdobia pionierov. V štyridsiatych rokoch obložili celé prízemie paláca romantickým kvádrovaním z travertínu, ktoré síce pôsobilo opticky celkom efektne, ale spôsobovalo nadmerné vlhnutie prízemných miestností nepodpivničeného paláca. Kaplnka bola prehradená ľahkými priečkami, bolo v nej skladisko. Niektoré miestnosti boli rozdelené na viac priestorov. V klenutej miestnosti na prízemí v susedstve centrálnej záhradnej sály (smerom k Banskobystrickej ulici) bola kotolňa ústredného kúrenia. V obrovskom do podlahy zahĺbenom betónovom zásobníku bývala zásoba koksu, ktorý dovážali cez park z blízkej Mestskej plynárne (na Kollárovom námestí). Parketové aj kamenné podlahy boli maximálne zničené, drevené obloženia stien z 18. storočia poškodené. Z pôvodného mobilného zariadenia paláca tam boli pred rekonštrukciou už len lustre. Na celej budove bolo jediné zachované okno z 18. storočia!

Súčasťou rekonštrukcie paláca bolo aj zariadenie reprezentačných miestností historickým či historizujúcim nábytkom. Podľa vzoru interiérov prezidentských kancelárií vo Viedni, v Prahe, v Paríži sa hľadal a kupoval nábytok slohovo zodpovedajúci zrekonštruovaným interiérom. Ak sa vhodné kusy nábytku a koberce nenašli, dali sa vyrobiť vhodné kópie. Inštalovaný nábytok zo 17. až 19. storočia bol harmonicky zladený s dekoráciou stien a závesmi na oknách. Do prijímacieho salónu pána prezidenta sa vtedy napríklad kúpil kvalitný historický sedací nábytok v tvaroch klasicizmu konca 18. storočia. Keďže išlo o podobné, ale nie identické garnitúry ( v minulosti sa vyrábali skôr „sólo kusy"), dali sa po rekonštrukcii zámerne potiahnuť dvoma farebnými mutáciami tej istej (veľmi kvalitnej a veľmi drahej) poťahovej látky, dovezenej z Paríža. Dnes to niektorí pracovníci kancelárie, ktorí nemajú poňatie o historických interiéroch, kritizujú.

Do reprezentačných miestností sa dali vyrobiť repliky historických kachľových pecí so vstavanými zariadeniami na ich elektrické temperovanie. Predpokladalo sa, že v zariadení paláca v týchto intenciách sa bude pokračovať. V Hlavnej sále doteraz chýbajú konzolové stoly s mramorovými doskami pod zrkadlami medzi oknami. Konzolové stoly spomedzi okien prijímacieho salónu sú poškodené, lebo z nedostatku iných stolov sa občas používajú ako podpisové stolíky. Výsledky práce odbornej komisie, ktorá vtedy palác zariaďovala, sa často neskorším neodborným zásahom negovali. V knižnici sa objavil gýčový „glóbus" obsahujúci barové zariadenie. Ktovie, kde skončili stoličky od firmy Thonet, vyrobené pre palác, potiahnuté zvláštnou nehorľavou látkou, určené do Hlavnej sály pre návštevníkov koncertov.

Problémom sa zdalo použitie bielej farby na fasáde paláca. Pred rekonštrukciou bol každý zvyknutý na tuctovú žltú až hnedožltú farbu, ktorá vtedy na fasádach domov v historickom jadre mesta prevažovala. Vedelo sa, že v 18. storočí taká farba neexistovala, nedala sa vyrobiť. Historické obrazy a analógie z iných miest (Viedeň, Ľubľana, Praha, Gödöllö) poukazovali na to, že palác bol pôvodne biely. Potvrdili to aj kusy historických omietok, ktoré sa zachovali z 18. storočia v malých kúskoch pod moderným kamenným obložením prízemia (všetky ostatné omietky asi v roku 1958 otĺkli a nahradili novými s obsahom cementu). Dnes vieme celkom isto, že palác bol v 18. storočí naozaj biely. Potvrdili to aj výskumy na kráľovskom paláci na Hrade, aj na budove Uhorskej kráľovskej dvorskej komory na Michalskej ulici (Univerzitná knižnica), aj výskumy na ďalších fasádach z 18. storočia v Bratislave, Trnave a na ďalších miestach.

Štefan Holčík
FOTO - archív