Stock-im-Eisen bol stĺpom pre tovarišov

Je až neuveriteľné, čomu všetkému ľudia v 21. storočí ešte veria, ako húževnate sa udržiavajú nezmyselné povery. Milióny ešte stále dávajú ako prvú otázku novému známemu: „V akom znamení si sa narodil?“ Akoby naozaj mohli konštelácie hviezd a znamenia zverokruhu vplývať na život človeka.

Veľmi rozšírená je aj povera, že ak človek vhodí do vody mincu, ešte sa na to isté miesto vráti. A tak sú nádrže fontán, pobrežia zálivov, toky riek plné mincí. Kedy, kto a prečo túto poveru vymyslel, nie je známe. Zdá sa, že súvisí s vierou antického človeka, že dušu mŕtveho prevezie legendárny Cháron cez rieku Styx do podsvetia, len ak mŕtvy zaplatí mincou-obolusom.

V strednej a juhozápadnej Európe je od 15. storočia známy zvyk zatĺkať do pňa či kmeňa stromu pred mestskou bránou železné klince. Tovariši kováčov a zámočníkov pri odchode z mesta zatĺkali klince do stromu vo viere, že sa raz vrátia späť.

Pred mestskými bránami bývali hlboké priekopy, obyčajne napustené vodou. Teoreticky tam mohli tovariši hádzať mince. Nie každý tovariš však mal mincu, navyše hodnota mince v tých časoch bola taká vysoká, že si obyčajný vandrujúci tovariš sotva mohol dovoliť len tak pre nič za nič odhodiť (akúkoľvek) mincu do vody. Železný klinec nebol taký zanedbateľne hodnotný ako dnes. V stredoveku predstavoval hodnotu. Kováčsky či zámočnícky tovariš ho vedel sám ukuť.

A tak asi vznikol zvyk vlastnoručne ukutý klinec (s čo možno najväčšou hlavičkou) zatĺcť „na pamiatku" do kmeňa stromu, stojaceho pred mestskou bránou, ktorou opúšťal mesto.

Spomínaný kúsok železa ho mal ochraňovať pred nešťastím, chorobami, lúpežníkmi, nepriaznivým počasím (tovariši napríklad vandrovali často pešo, takže viacerí zahynuli zasiahnutí bleskom). Klince sa zatĺkali pravdepodobne spočiatku do ešte „živého" stromu. Neskôr na vhodné miesta osádzali kmene vyťatých stromov, často ich upevňovali železnou obručou zamknutou „neodomknuteľným" visiacim zámkom.

V Prešporku stál taký stromový kmeň pred Laurinskou bránou. Nezachovala sa správa, kedy ho tam postavili. Podobné stromy stáli pred bránami v mnohých uhorských a rakúskych mestách (Viedeň, Ostrihom, Raab-Györ, Oedenburg-Sopron, nemecké mestá v Sedmohradsku). Vo Viedni stoja doteraz dve také pamiatky. Jedna z nich dala už v 16. storočí meno priestranstvu. Neďaleko Chrámu svätého Štefana je námestie Stock-im-Eisen Platz, a vo výklenku na nároží objektu z druhej polovice 19. storočia je zachovaný pôvodný kmeň stromu s množstvom zatlčených klincov. Modernými datovacími metódami sa podarilo zistiť, že strom začal rásť okolo roku 1400 a sťali ho okolo roku 1440. Iný stojí na malom námestí pri sídle cechu zámočníkov v štvrti Josefstadt.

Po roku 1774 začali búrať prešporské mestské hradby. Zbúrali aj Laurinskú bránu. Do priekopy pred ňou postavili niekoľko domov. Ten, ktorý stál na nároží novovznikmutej východnej časti Laurinskej ulice, na mieste terajšej lekárne, musel prijať „peň so železnými klincami", ktorý tam stál už prv. Vyriešili to tak, že na nároží domu vybudovali úzky vysoký výklenok a „Stock-im-Eisen" (lebo väčšina obyvateľov Prešporka vtedy hovorila nemecky) do neho umiestnili. Stál tam až do konca tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď dom zbúrali. Zaujímavú pamiatku uložili do zbierok mestského múzea.

V minulosti neboli domy na uliciach číslované, ale niesli znamenia, ktoré umožňovali jednoznačnú orientáciu. Ak dom nestál práve vedľa arcibiskupského paláca, vedľa kaplnky svätej Kataríny alebo naproti Uhorskej kráľovskej komory a nebol známy ako „stará mincovňa" („Münzhaus") alebo „široký dvor" („Weitenhof") alebo podľa mena majiteľa („Armprusterov dom", „Segnerov dvor", „Gmaitlov dom", „Prepoštský dvor - Probsthof"), našli ho asi podľa toho, že mal nad bránou namaľovaný obraz Najsvätejšej Trojice alebo elefanta, alebo zlatého či čierneho orla alebo modrú (nebeskú) guľu alebo zlatú ružu, bielu labuť, čierneho psa, zelenú žabu či červeného raka.

Dom, v ktorého výklenku stál klincami obitý kmeň, dostal automaticky názov „Stock-im-Eisen". Podľa toho ho našiel každý. Nebolo to ani označenie nejakého konkrétneho obchodu, ani krčmy, ani označenie lekárne, ktorá v tom dome od 19. storočia bola (tá niesla meno „St. Stefan", ale obyvatelia blízkeho okolia ju volali podľa mena majiteľa „Heim-patika"). V širšom slova zmysle rozumeli občania mesta (nielen v Prešporku, ale aj vo Viedni či v Ostrihome) pod pojmom „Stock-im-Eisen" obyčajne aj priestranstvo blízko domu, hoci mohlo byť súčasťou inej ulice, trhoviska či námestia.

Stock-im-Eisen (dalo by sa to preložiť aj ako „kôl v železe") stál vždy mimo jadra stredovekého mesta, pri mestskej bráne, pri ceste, ktorá viedla tovariša mnohokrát „do neznáma".

Zvyk zatĺkať železné klince do stromov zanikol na konci 19. storočia, keď tovariši prestali chodiť na vandrovky. Na chvíľu ho obnovili v rokoch prvej svetovej vojny vojaci rakúsko-uhorskej armády, ktorí odchádzali na front. Tí v Prešporku zatĺkali klince do drevenej sochy honvéda od sochára Alojza Rigeleho blízko Reduty.

Darmo zatĺkali, väčšina z nich sa domov už nikdy nevrátila. Sochu honvéda po vojne víťazní československí vojaci zničili. Mestské múzeum prišlo o potenciálny vynikajúci exponát. Padlým postavili Bratislavčania pomník na Murmanovom vrchu.

Socialistickými machináciami prišlo mesto o pozemok, na ktorom pomník stojí. Dnes ho „drží" Fond národného majetku SR. Treba len dúfať, že ho znova nedaruje nejakému neuspokojenému „reštituentovi", ako sa to už raz stalo.

Štefan Holčík
FOTO - autor