Zbúraná synagóga vraj bola hanbou

V roku 1774 udelila Mária Terézia mestu súhlas zbúrať stredoveké mestské hradby. Vzápätí zbúrali Vydrickú. Laurinskú aj Rybársku bránu, ktoré už dlho pôsobili ako prekážky na uliciach. Zbúraním Vydrickej brány sa Panská (vtedy aj Dlhá) ulica pri svojom vyústení na Rybné námestie značne rozšírila.

Tesne na zachovaný fragment múru brány a do uvoľneného priestoru hlbokej priekopy pred bránou postavili na tie časy mimoriadne rozľahlú budovu zájazdného hostinca U zlatého slnka s veľkým dvorom. Zájazdné hostince poskytovali ubytovanie hosťom, ktorí prichádzali s vozmi či kočmi ťahanými koňmi, preto musel mať poriadny zájazdný hostinec stajne pre väčší počet koní svojich hostí a veľké nádvorie s remízami pre koče a vozy. Práve preto sa také hostince stavali mimo mestského opevnenia, na predmestiach, ale blízko centra mesta.

Severne od hostinca U zlatého slnka sa začínala Schlossgrundgasse, neskoršia Židovská ulica. A tam sa od konca 18. storočia z vyššie položeného Schlossberu (teraz Zámocká ulica) postupne presúvalo židovské obyvateľstvo. Na konci 19. storočia už obývalo celú ulicu.

Od prvej polovice 19. storočia pokračoval v Uhorsku proces emancipácie židov, ktorý vyvrcholil v roku 1868 na Uhorskom židovskom kongrese rozštiepením na ortodoxnú časť a na reformovanú časť, ktorá bola potom známa ako „reformovaní židia", „kongresoví židia", alebo „neológovia". V druhej polovici 19. storočia stúpal počet židovského obyvateľstva v Prešporku najmä vďaka prisťahovalectvu, pričom sem prichádzali najmä židia z uhorských miest, kde boli rozšírené myšlienky reformácie. Patrili k nim najmä vzdelaní židia (lekári, právnici, učitelia), obchodníci, fabrikanti, statkári.

Otcami reformného hnutia Židov v Uhorsku boli dvaja rabíni moravského pôvodu Aaron Chorim (1766 až 1844) a Leopold Löw (1811 až 1875). Neológovia prísne nedodržiavali rituálne predpisy, smeli napríklad v sobotu jazdiť a písať, pri (skrátených) náboženských obradoch v synagóge používali aj maďarčinu a nemčinu (nie výlučne hebrejčinu), aj mimo synagógy sa smeli modliť v inej reči a bez prikrývky hlavy, v synagógach mali inštalované organy. Ženy boli v synagóge počas bohoslužieb, ale aj v bežnom živote, zrovnoprávnené s mužmi. V spevokoloch v synagógach spievali ženy s spolu s mužmi, v chóre smeli spievať aj nežidia.

Neológovia sa nevyhýbali kontaktu s inovercami, dokonca propagovali istú asimiláciu, sobáše s kresťanmi a kresťankami. To všetko vyvolávalo voči ním odpor u ortodoxných židov, ktorí ich považovali za kacírov (v kresťanskom zmysle slova). Ako takí nesmeli vstupovať „kongresoví židia" do ortodoxných synagóg ani napríklad pochovávať svojich zosnulých na starých cintorínoch. Ortodoxný rabín ich odmietal sobášiť. Našťastie, aj veľa rabínov prešlo do radov neológov.

Uhorský parlament sa v decembri 1867 dohodol na emancipácii uhorských židov, v roku 1895 bolo v Uhorsku židovstvo (judaizmus) oficiálne uznané ako náboženstvo a postavené na rovnakú úroveň s katolicizmom a protestantizmom. Neologická židovská náboženská obec v Prešporku si zriadila vlastný cintorín, a snažila sa postaviť si synagógu. Zigmund Fornheim, bohatý majiteľ obchodu s orientálnymi kobercami, kúpil už dosluhujúci hostinec U zlatého slnka, aby na jeho mieste postavili synagógu.

Pozemok situovaný v tesnej blízkosti Chrámu svätého Martina, bol atraktívny najmä preto, lebo projektovaná synagóga v priehľade dlhej a rovnej ulice Vydrica pôsobila mimoriadne impozantne. Nešlo ani tak o blízkosť k veriacim, lebo väčšina členov neologickej náboženskej obce vôbec nežila v židovskej štvrti, ale v novopostavených domoch v meste a vo vilách nad Palisádami. Tí nemuseli dodržiavať predpis, podľa ktorého treba chodiť do synagógy na sobotné bohoslužby pešo. Ak bývali ďalej, mohli použiť akýkoľvek dopravný prostriedok aj v sobotu.

Projekt synagógy vypracoval architekt Dionýz (Dénes) Milch vo vtedy obľúbených orientálnych formách „maurského štýlu", ktorý je však arabského, nie židovského pôvodu. Napriek protestom katolíckeho kléru synagógu postavili a od 25. septembra 1894 používali. Asi polovica pôvodného hostinca pri mestskom opevnení ostala za synagógou zachovaná. Ozdobná cudzorodá budova synagógy, obložená navyše pestrofarebnými obkladačkami, pôsobila v priestore jednotnej neskorobarokovej zástavby Rybného námestia rušivo.

Po zbúraní Vydrice a domov okolo námestia sa ešte zvýraznil kontrast medzi majestátnou vežou dómu a „maurskými" vežami synagógy, ktorá už tridsať rokov neslúžila svojmu pôvodnému účelu. Štát objekt kúpil a umiestnil tam najprv sklady, neskôr ateliéry televízie. Organ tam už dávno nebol. V sále na poschodí nad západným vstupom vznikol v 60. rokoch zásluhou architekta Eugena Bárkánya zárodok Židovského múzea.

Bratislava potrebovala nový most. Výber miesta na jeho postavenie nebol z hľadiska historického urbanizmu mesta práve najšťastnejším riešením. Iná možnosť tu však vďaka medzinárodnej politickej situácii v 60. a 70. rokoch naozaj nebola. Projekt, našťastie, nezasiahol historické jadro mesta. Naopak, vďaka nemu sa podarilo odkryť a obnoviť veľmi dôležitý zachovaný úsek stredovekého mestského opevnenia. Synagóga musela ustúpiť. Vedenie židovskej náboženskej obce nebolo búraním zarmútené. Veď na rozdiel od synagógy na Zámockej ulici (aj tá je zbúraná) išlo o demoláciu objektu, ktorý bol z hľadiska ortodoxnej náboženskej obce hanbou bratislavského židovstva. Doslovne tak sa vyjadril jeden člen vtedajšieho predstavenstva židovskej náboženskej obce.

Štefan Holčík
FOTO - archív