Arcibiskupský palác bol až na vidieku

V priebehu 15. storočí obsadili Turci celú malú Áziu a postupovali ďalej do Európy. V roku 1526 zvíťazili nad kresťanským vojskom a cestu do Európy mali otvorenú. Uhorské kráľovstvo bolo vystavené ich postupnej invázii. Kto mohol, utekal smerom na sever, na územie dnešného Slovenska.

Uhorskí magnáti, ktorí na rozdiel od kráľa katastrofu prežili, si zvolili v tridsiatych rokoch 16. storočia za hlavné mesto Prešporok, dnešnú Bratislavu. Tu mala byť v budúcnosti rezidencia panovníka, tu mala byť uschovaná kráľovská koruna, tu sa mal schádzať snem, tu mali korunovať kráľov. A sem sa presťahoval po obsadení Ostrihomu aj ostrihomský arcibiskup. Bol to najvyšší cirkevný hodnostár v krajine, prvý medzi všetkými, po latinsky primas. Ubytoval sa v starom prechodnom sídle svojich predchodcov, v kôri arcibiskupov na mieste neskoršieho Primaciálneho paláca. Obrovské majetky arcibiskupstva Turci obsadili, ale ešte vždy malo dosť príjmov zo svojich iných majetkov, poľnohospodárskej pôdy, lesov, a iných nehnuteľností.

Stará gotická stavba rezidencie v centre mesta asi neposkytovala ani napriek častým prestavbám dostatočný komfort pre hlavu cirkvi v Uhorsku. Podľa vzoru panovníkov a vysokej šľachty v cudzine sa aj v zdecimovanom Uhorsku objavila snaha po letných sídlach. Bolo to možno umocnené vierou, že v obdobiach (pomerne častých) morových epidémií treba opustiť mesto a pohybovať sa na čerstvom vzduchu.

František Forgách (ktorý bol arcibiskupom v rokoch 1607 až 1616) získal pozemky severne od mesta, za druhým prstencom opevnenia, aby tam zriadil záhradu a v nej svoje letné sídlo. Nebolo to ďaleko od jadra mesta, ale v jeho období to bolo predsa len „na vidieku".

Ďalší arcibiskupovia letné sídlo udržiavali a ďalej používali. Niektorí sa viac venovali boju s Turkami, iní prenasledovaniu evanjelikov, iní stavbe chrámov. Do dejín letného sídla arcibiskupov sa zapísal najmä arcibiskup Georg (Juraj) Lippay (vo funkcii 1642 až 1666). Ten dal urobiť z predmestskej záhrady „pozemský raj". Záhrada bola plná cudzokrajných rastlín, z fontán striekala voda, privedená z horských prameňov, v umelých jaskyniach čakali návštevníka prekvapenia, vo veľkom bazéne sa kúpali kone. Vrcholom bol pavilón so stenami obloženými kamennou mozaikou, kde prúdy vody poháňali hudobný nástroj podobný organu, a kde ešte aj zo súsošia na streche striekal do výšky prúd vody. To všetko však arcibiskupa sotva prežilo. Už v 30. rokoch 18. storočia sa časti kamenných fontán z arcibiskupskej záhrady objavujú na iných fontánach v meste. Pavilón aj iné atrakcie zanikli. V období arcibiskupa Imricha Esterházyho (1725 až 1751) upravili záhradu v barokovom slohu.

V hospodárskej časti letnej rezidencie mal dielňu sochár Georg Donner. Arcibiskup František Barkóczy (1761-1776) dal postaviť letný palác, ako ho poznáme aj dnes. Aj keď jeho sochárska výzdoba zanikla, respektíve sa ocitla v neďalekom Kittsee, zachoval si impozantný vzhľad, aký mu dal jeho projektant Franz Anton Hillebrandt. Vnútri sa z pôvodnej nádhery primasovho letného sídla zachovala len fresková výzdoba na klenutí kaplnky a oltár.

Devätnáste storočie už na útrapy tureckej okupácie zabudlo. Ostrihomskí arcibiskupi si postavili nové objekty v Ostrihome, hlavné mesto už Jozef II. preniesol do Budína.

Po napoleonských vojnách ostala v meste veľmi silná cisársko-kráľovská vojenská posádka. Arcibiskupovi nepotrebný letný palác sa stal vojenskou nemocnicou, jeho park zanikol, bolo z neho vojenské cvičisko. Kamenné sochy, ktoré dovtedy v parku stáli, rozpredali. Zbúrali aj vonkajšie schodisko, ktorým sa pôvodne dalo priamo z parku vojsť do sály na poschodí. Sála už totiž nejestvovala. Horizontálne ju rozdelili na dve rozsiahle nemocničné izby, kde mohlo na posteliach vedľa seba ležať aj niekoľko desiatok chorých vojakov.

Palác ostal vojenskou nemocnicou až do konca 30. rokov 20. storočia. Po rozpade Československa potreboval novovzniknutý slovenský štát mnoho administratívnych budov pre vládu a ministerstvá. Voľba padla na bývalý letný palác arcibiskupov a jeho okolie. Mala tam vzniknúť celá vládna štvrť.

Ostalo však pri paláci. Architekt Emil Belluš vypracoval ideálny plán rekonštrukcie paláca.

Nepotrebné stajne, jazdiarne, vozovne, sklady, sýpky a iné hospodárske budovy zbúrali. Po oboch stranách čestného nádvoria postavili dve nové krídla, tak citlivo komponované, že dnes málokto pochybuje o tom, že tam stáli už v 18. storočí. Nie celkom podľa zásad pamiatkovej starostlivosti obnovili ústrednú sálu. V štyridsiatych rokoch bol palác sídlom ministerstva zahraničných vecí.

V parku vysadili stromy a obnovili trávniky, ale moderná úprava sa len veľmi málo podobá na arcibiskupskú záhradu. Zo strany Štefánikovej ulice ju navyše hyzdia stále vyššie moderné budovy, historická rozloha parku je zmenšená aj o plochu, kde stojí nová budova vlády.

Verejnosť dobre strážený palác znútra vôbec nepozná. Park je 60 rokov hermeticky zatvorený, o dni otvorených dverí (aspoň raz do roka) možno len snívať. A pritom vidieť sálu, kde zasadá vláda, navštíviť kaplnku z osemnásteho storočia, prejsť sa po parku, kde je medzi hromadou skál vyhodený aj znak slovenského štátu, ktorý býval od Bellušovej úpravy v trojuholníkovom tympanone hlavnej fasády, to by určite stálo za to!

Štefan Holčík
FOTO - archív