Pred 230 rokmi sa smútilo za kráľovnou

Bratislavou či predtým Prešporkom prešlo v histórii mnoho korunovaných hláv, ale nikto z panovníkov nezanechal v tradícii mesta takú výraznú stopu ako Mária Terézia. Možno preto, že práve v období jej panovania zažilo mesto po istom útlme, spôsobenom tureckou okupáciou južnej časti Uhorska, mimoriadny rozmach.

A možno aj preto, že už jej nástupca Jozef II. preniesol funkciu hlavného mesta do Budína a spomienky na starú „slávu" sa potom zveličovali a preceňovali.

Uhorská kráľovná Mária Terézia mala neobvyklý osud. Začal sa odvíjať dávno pred jej narodením. Jej starý otec, rímsky cisár nemeckého národa Leopold II. bol nielen nositeľom cisárskej koruny Ríše rímskej nemeckého národa, ale bol aj českým a uhorským kráľom, nehovoriac o jeho ďalších tituloch a panstvách. V Španielsku bol kráľom jeho blízky príbuzný Karol II., mentálne postihnutý človek. Leopold bol jeho dedičom.

Keď španielsky kráľ 1700 zomrel, rozhodol sa Leopold svoje panstvá zachovať od seba navzájom oddelené: v Rímskej ríši, v Čechách a v Uhorsku mal panovať jeho starší syn Jozef, do Španielska poslal mladšieho Karola. Tam ho však predbehol iný príbuzný, bourbonsky bratranec Filip z Paríža. Ten sa usadil v Madride, Karolovi ostalo len malé územie okolo Barcelony, Katalánsko.

Jozef I. vo Viedni 1711 zomrel, a Karol sa poponáhľal domov, aby ho niekto nepripravil aj o dedičstvo po bratovi. Jozef totiž nezanechal syna, len vdovu a dcéry. Karolovi sa neskôr narodil jediný syn, ktorý však zomrel ako polročné dieťa, a po ňom ešte tri dcéry. Habsburský rod bol krátko pred vymretím. Karol sa rozhodol zaistiť nástupnícke práva na všetky svoje tróny a koruny svojej v roku 1717 narodenej dcére, ktorá z množstva mien daných jej pri krste, používala len prvé dve: Maria Theresia. Musel na to získať súhlas českých a uhorských stavov, lebo inak by boli mali právo dediť tieto krajiny staršie dcéry predchádzajúceho panovníka Jozefa I. Cisárstvo Karol svojej dcére zaručiť nemohol. Titul cisára nebol dedičný. Cisára volili vždy oprávnení kurfürsti a nemohla sa ním stať žena. Ani Mária Terézia sa cisárovnou nestala.

Dôležitým želaním cisárskeho otca bolo nájsť pre dcéru vhodného manžela. Potenciálnych nápadníkov bolo vtedy určite dosť. Cisár Karol VI. a jeho rodina sa rozhodli pre mládenca, ktorého mala budúca panovníčka rada. Nebol cudzí, odmalička sa pohyboval na viedenskom cisárskom dvore. Jeho stará matka bola habsburská princezná, dcéra cisára Ferdinanda III., nevlastná sestra starého otca Márie Terézie cisára Leopolda. Princ František Štefan Lotrinský bol teda potomkom mnohých rímskych cisárov a dalo sa predpokladať, že ako zať posledného cisára z rodiny Habsburgovcov sa aj on stane neskôr cisárom.

Situácia sa však skomplikovala. Po Karolovej smrti ( 1740) zvolili kurfürsti za cisára bavorské knieža Karola Albrechta, manžela jednej z dcér strýka Márie Terézie, Jozefa I. (teda jej vzdialeného švagra). Toho istého prijali za kráľa aj české stavy. Mária Terézia musela o svoje dedičstvo s príbuznými bojovať.

V najväčšej núdzi požiadala o pomoc uhorskú šľachtu. A mala úspech. Uhorskí poddaní ju korunovali za svoju kráľovnú, a skutočne udatne za jej práva bojovali. Po korunovácii žila niekoľko mesiacov ako kráľovná s rodinou na Bratislavskom hrade, ktorý bol ešte vtedy pomerne zanedbaný, podmienkam reprezentácie (ani bývania) absolútne nevyhovoval. Trvalo skoro dvadsať rokov, kým si mohla dovoliť dať palác prestavať na príjemnú kráľovskú rezidenciu. A mesto pod hradom získalo ešte viac, keď sem za miestodržiteľa poslala svojho zaťa a súčasne synovca (jeho matka, saská kráľovná, bola sesternica Márie Terézie) Alberta Sasko-Tešínskeho.

Vtedy už bola Mária Terézia cisárovnou-vdovou. Jej bavorský švagor, ako rímsky cisár Karol VII., v roku 1745 zomrel, a jeho nástupcom sa na tróne rímskych cisárom nakoniec predsa len stal manžel Márie Terézie František I. (Štefan) Lotrinský (zomrel 1765).

Mária Terézia, ako uhorská kráľovná Mária II., sa dožila 63 rokov, čo bol v osemnástom storočí na ženu a matku šestnástich detí pomerne vysoký vek. Narodila sa aj zomrela vo Viedni. Tam, v krypte pod kostolom kapucínov, je aj pochovaná. Nie vždy bol jej vzťah k Uhorsku či vzťah uhorských stavov k nej ideálny. Prešporok však z jej priazne profitoval, jej návštevy v tomto meste boli pomerne časté.

Keď na nátlak uhorských stavov súhlasila s výstavbou nového kráľovského paláca v Budíne, vyjadrila sa, že je smiešne predpokladať, že by mohol byť niekedy kráľovskou rezidenciou. Mala pravdu: jej potomkovia - uhorskí králi nikdy v Budíne nebývali.

Po dlhom a nie práve najjednoduchšom živote a vládnutí Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 sediac v kresle.

Uhorský šľachtic Lazár Somssich navrhol akési „smútočné oznámenie" či „pamätný list" vo forme grafického listu. V Prešporku žijúci barón J. Schilson nakreslil podľa jeho skice návrh pomníka v tvare antikizujúcej urny, pri ktorom stojí zahalená ženská postava - personifikácia hlboko zarmútenej Hungarie (Uhorska).

Do medenej dosky vyryl scénu vtedy najslávnejší viedenský rytec, profesor na akadémi výtvarných umení Jakob Schmutzer. V nápise na urne však nie je uvedené meno zosnulej kráľovnej ani ako Mária Terézia, ani ako Mária II., ale ako Terézia Veľká, Theresia Magna, podľa vzoru posmrtných pomenovaní historicky významných panovníkov, ako napríklad Alexander Veľký či Karol Veľký.

Štefan Holčík
FOTO - archív