Mesto je odkázané na súhlas úradníkov

Mesto je odkázané na súhlas úradníkov - Pamatnik1

Pri pohľade na priečelie Starej radnice človeka zaráža úprava jeho pravej časti. Jednotná fasáda, akú mala radnica od konca 15. storočia, je po objave staršej architektúry gotického Pawerovho domu (1966) prerušená jeho čiastočne rekonštruovaným priečelím, a na juh, k Laurinskej ulici, pokračuje priečelím pôvodne samostatného meštianskeho domu. Ten sa podľa pôvodného majiteľa volá Ungerov či Ungerlov dom. K radnici ho pripojili na začiatku 16. storočia.

Šírka jeho priečelia, ktorá je približne rovnaká ako šírka vedľajšieho gotického Pawerovho domu a ako šírka domu na Hlavnom námestí 3 je dôkazom o tom, že pozemky na obvode Hlavného námestia boli v 13. alebo v 14. storočí rozdelené na jednotlivé stavebné parcely práve takto široké. Niektoré ich majitelia postupne pospájali do väčších pozemkov, iba tieto tri sa zachovali vo svojej pôvodnej šírke.

Na mieste Pawerovho domu s obnovenou gotickou fasádou bola ešte v prvej tretine 15. storočia ulička, ktorá smerovala k dnešnému Primaciálnemu námestiu, na trhovisko, kde sa predávalo mäso, neskôr chlieb. Z uličky sa vchádzalo aj do Ungerlovho domu, čo potvrdzuje nedávno na prízemí objavený zdvojený gotický kamenný portál. Dom mal aj vozovú bránu z námestia. Na poschodí boli vtedy určite úzke gotické okná v kamenných orámovaniach („šambránach"). Prízemie, ktoré nebolo podpivničené, aj izba na poschodí boli prekryté drevenými povalami. V roku 1591 prerobili fasádu domu. Súviselo to zrejme so zaklenutím jeho interiérov mohutnými valenými klenbami. Na poschodí dve veľké okná v kamenných rámoch osvetľovali rozsiahlu miestnosť, podkrovie malo svetlo z okna vo vikieri, na ktorom sa zachoval nápis s datovaním. V rovnakom duchu dalo mesto obnoviť fasádu priľahlej Starej radnice a pripojilo k nej aj obnovený Ungerlov dom.

Medzi oknami poschodia Ungerlovho domu je zamurovaná staršia kamenná konzola, ojedinelá svojím stvárnením. Sú to dve ľudské hlavy - mužská a ženská. Konzolu medzi okná umiestnili pravdepodobne v roku 1599, keď zjednocovali vedľajšiu fasádu Pawerovho domu s ostatným komplexom Starej radnice. Na konzole stojí stredoveká socha uhorského svätca, ktorého možno podľa dnes už nejestvujúceho maľovaného nápisu v jeho blízkosti považovať na svätého Ladislava. Inžinier architekt Andrej Fiala, ktorý objekt pred 40 rokmi skúmal, vyslovil veľmi pravdepodobnú domnienku, že konzola so sochou bola pôvodne súčasťou, ozdobou, štítu vedľajšieho Pawerovho domu. V stredoveku boli totiž jednotlivé domy zakryté strechami orientovanými osou k trhovisku a zo strany trhoviska boli strechy ukončené vysokými trojuholníkovými štítmi, na ktorých možno predpokladať gotickú výzdobu.

Uhorský kráľ Ladislav (1040 až 1095), počas vlády ktorého sa podľa legendy ukončil proces christinizácie obyvateľstva uhorského kráľovstva, bol v stredovekom Prešporku veľmi populárnym svätcom. Jemu bola zasvätená už prvá kaplnka v rezidencii ostrihomského biskupa na mieste terajšieho Primaciálneho paláca, aj kaplnka v radnici (1443), aj kostolík pri mestskom špitáli pred Laurinskou bránou, na začiatku neskoršej Špitálskej ulice. Do polovice 18. storočia boli písomnosti mestského archívu uložené v truhliciach a skriniach v rôznych miestnostiach radnice. Menej dôležité dokumenty dokonca v podkroví, kde mohli podľahnúť požiaru alebo zožrať myši. Preto sa vedenie mesta rozhodlo sústrediť archiválie do pevnej a ohňovzdornej miestnosti. Vybrali sieň v bývalom Ungerlovho dome. Dali vyrobiť špeciálne archívne skrine s hlbokými „ladulami" (zásuvkami) a drevenými mrežovanými dverami. Do miestnosti sa vstupovalo len dverami zo „siene volených občanov" (zasadacej siene mestského zastupiteľstva). Ťažké železné krídlo dverí sa zachovalo. Je ozdobené rokokovými ornamentmi, nesie znak mesta a datovanie 1749.

Najvzácnejšie archiválie mesta z obdobia 13. až 19. storočia boli v miestnosti uložené až do 50. rokov 20. storočia. Potom ich preniesli do iných priestorov a miestnosť dostalo Mestské múzeum, aby v nej rozšírilo svoju expozíciu. Časť unikátnych vstavaných archívnych skríň z 18. storočia bezcitne rozbili a zničili. Vyhodili dokonca časť historických archiválií, niektoré strčili vtedajší „zodpovední archivári"do priestoru za „ladule", aby mali menej práce s ich sťahovaním a evidovaním. Zázrakom ušla mánii vtedajších reštaurátorov kamenná podlaha miestnosti z opukových platní. Na miesta iných historických dlažieb siení v objekte radnice v 60. rokoch položili nevhodné moderné drevené parkety.

Po roku 1948 prešli všetky archívy postupne pod štátnu správu. Ľudovodemokratický štát si privlastnil aj inštitúciu, ktorá celé storočia patrila mestu - Archív mesta Bratislavy. S ňou sa stali štátnym majetkom všetky historické dokumenty mesta. Po roku 1990 archív mestu nevrátili. Dnes je mesto odkázané na láskavý súhlas štátnych úradníkov, či jeho pracovníci vôbec smú nahliadnuť do starých listín, privilégií, pozemkových kníh, máp, plánov. Hlavné mesto je okradnuté o svoje originálne obytné domy (sociálne byty!), o historické divadlo a kultúrny palác (Reduta), o svoje originálne historické dokumenty, dokonca aj o pozemok, na ktorom stojí pomník jeho občanov, ktorí zahynuli počas I. svetovej vojny (Murmanov vrch).

Kedy konečne republika vráti svojmu hlavnému mestu všetko, čo mu minulý režim odcudzil?

Štefan Holčík
FOTO - archív