Kostol radšej presťahovali do Podhradia

Začiatkom štyridsiatych rokov 13. storočia sa Uhorskom prehnali hordy divých Tatárov. Objavili sa tu znenazdajky ako nečakaná búrka a rovnako náhle sa pobrali späť do svojej vlasti. Uhorský kráľ po ich odchode pociťoval, že síce má obrovskú krajinu, ale nemá komu vládnuť.

Veľká časť jeho poddaných buď zahynula v bojoch s Tatármi, niekde Tatári vyvraždili celé dediny a oblasti. Tí, čo prežili tatársku pohromu, umierali od zimy a hladu alebo ako obete cholery. Ľudoprázdna krajina či krajina, v ktorej žije len pár invalidov, respektíve neschopných práce poddaných, nemôže uživiť panovníka, jeho rodinu, dvor. Preto sa uhorský kráľ rozhodol pozvať nové obyvateľstvo.

Jeho pozvanie bolo príťažlivé najmä pre ľudí z nemeckých oblastí, kde sa síce žilo dobre, ale predsa len niektorí mali potrebu získať nové územie, nové bohatstvo. Prijali teda pozvanie uhorského kráľa. Do Uhorska so sebou doniesli svoju reč, svoje zvyky a práva, ktorými sa v domovine riadili už niekoľko storočí .

Na rozdiel od pôvodného obyvateľstva budovali noví nemeckí osadníci mestá s kamenným opevnením, dali si od panovníka potvrdiť práva, privilégiá, aké domáce obyvateľstvo prv nemalo. Na mieste terajšieho jadra bratislavského Starého Mesta postavili opevnené mesto podľa svojich predstáv.

Mesto vybudovali na miernom svahu východne od hradného kopca a používali preň už pre hrad zaužívané meno Pressburg. Pre maďarské pomenovanie mesta, ktoré je nepopierateľne slovanského pôvodu - Pozsony - jestvuje iné logické vysvetlenie.

V areáli pevnosti na mieste neskoršieho stredovekého hradu vybudovali najneskôr v druhej polovici 9. storočia prvý v našom meste známy kresťanský kostol. Zasvätili ho nie nejakému „obyčajnému" svätcovi, ani nie Bohorodičke Panne Márii, ale priamo najvyššiemu - najsvätejšiemu Spasiteľovi.

Územie mesta sa v 11. - 13. storočí snažili ovládať nielen uhorskí králi. Ak sa vyskytla čo len najmenšia príležitosť, vtrhli sem kniežatá susedných krajín. Hradná posádka musela byť stále v strehu. A do areálu hradu na bohoslužby prichádzajúci veriaci znamenali pre hrad stále nebezpečenstvo, lebo zo zbožného pútnika či návštevníka omše sa mohol vykľuť nepriateľ. Viac takto „maskovaných" nepriateľov mohlo ľahko premôcť hradnú posádku. Panovník požiadal pápeža o povolenie premiestniť Chrám najsvätejšieho Spasiteľa (Salvatora) do Podhradia. Po roku 1221 sa presťahoval chrám aj pri ňom pôsobiace prepoštstvo, resp. kapitula. To však znamená, že aspoň časť Podhradia musela už vtedy byť dobre ohradená, opevnená.

Nový prepoštský kostol postavili na vyvýšenine nad inundáciou Dunaja. Terén pod ňou býval zaplavovaný, na mieste neskoršieho Rybného námestia bola plytká dunajská zátoka. Vyvýšenina s kostolom bola kontinuálnym pokračovaním svahu hradného kopca, na mieste terajšej Staromestskej ulice terén pozvoľna klesal od Židovskej ulice až ku Kapitulskej. Asi v polovici vzdialenosti medzi neskoršou Kapitulskou a neskoršou Ventúrskou ulicou ešte stál mohutný múr, ktorý tam postavili o tisíc rokov skôr Kelti. Stojí tam vlastne čiastočne ešte aj dnes, ale je zakrytý, pohltený, múrmi neskorších domov. Nad ním, smerom k Hradu, bola osada pri Kostolíku svätého Mikuláša, pod ním sa rozprestieralo trhovisko, na ktorom sa stretávali kupci z mnohých európskych krajín.

Obyvatelia sídlisk a neskoršieho mesta pochovávali svojich zosnulých pri staršom Kostolíku svätého Martina (na mieste, kde postavili aj Kostol Spasiteľa), pri mikulášskom kostole, pri pomerne veľkom Kostole svätého Laurinca na východnom konci jadra osídlenej plochy, pri Kostole svätého Michala, ale aj v centre budúceho mesta, napríklad pri vyústení terajšej Sedlárskej ulice do Hlavného námestia. Hlavným farským kostolom mesta sa stal, a dodnes je, Chrám najsvätejšieho Spasiteľa, ktorý splynul s Kostolom svätého Martina. Od 17. storočia sa menom najsvätejšieho Spasiteľa označuje evanjelikom odobratý a jezuitom odovzdaný kostol vedľa mestskej radnice. Je to už tretí objekt na území modernej Bratislavy, ktorý je zasvätený Spasiteľovi.

Kapitulský kolegiátny, prepoštský a farský kostol, ktorý plnil v čase tureckej okupácie Ostrihomu aj funkciu arcibiskupskej katedrály, a ktorý v rokoch 1563 až 1830 používali aj ako korunovačný, v 15. storočí rozšírili a predĺžili tak, že sa ocitol čiastočne mimo mestského opevnenia. Dnes je práve tá časť, ktorá neleží na pôvodne opevnenom území mesta, teda jeho západná fasáda a veža, zakrytá lešením. No aj to už postupne demontujú. Ku koncu sa chýli oprava krytiny strechy veže, ktorá po 160 rokoch svojej existencie už potrebovala radikálny zásah. Na vrchol veže sa už vrátila čerstvo pozlátená zväčšená replika koruny uhorských kráľov. Keďže v Bratislave nič nie je isté, museli hneď po jej inštalovaní rozobrať niekoľko podlaží lešenia. Lebo by sa mohlo stať, že na druhý deň by tam už 150-kilová koruna nebola. Alebo by z nej chýbalo pozlátenie či niektorý detail.

Ďalšia možnosť prezrieť si korunu celkom zblízka sa pravdepodobne naskytne zase až o sto rokov.

Štefan Holčík
FOTO - SITA