Vandali na Cintoríne pri Kozej bráne

Vandali na cintoríne pri kozej bráne - Pamatnik1

V stredoveku sa sformoval definitívny kresťanský kalendár. Vo vzdelaných kruhoch sa síce ešte aj v 18. storočí používalo datovanie dôležitých dokumentov podľa klasického antického kalendára, ale široké vrstvy už používali dnešný kalendár.

Niektorým robilo problém zapamätať si dátum v tvare deň-mesiac-rok, ľahšie si zapamätali udalosť v súvislosti s menom svätca, ktorému bol deň zasvätený. Preto sa cirkev od pradávna snažila spájať mená svätých s pevnými dátumami. A ľudia si ľahšie zapamätali, že čosi sa stalo na svätého Juraja, že niekto má narodeniny na Jakuba, že jarmok sa koná na Šimona a Júdu, že slúžky sa menia na Žofiu, že deň svätých apoštolov Petra a Pavla je posledným dňom školského roku, že sa bude tancovať na Annu, že prvý sneh obyčajne (u nás) padá na Martina.

Dní v roku však bolo len 365 a svätcov poznala cirkev oveľa viac. Preto je jeden a ten istý deň zasvätený aj viacerým svätým, pričom oslavovanie príslušného svätého v „jeho" deň je vecou regiónu, diecézy či krajiny, kde je onen svätec (či svätica) populárny.

Ani to však nestačilo. Aby sa na žiadneho svätého v roku nezabúdalo, ale najmä aby bol v kalendári aj deň, keď si veriaci kresťania môžu spomenúť aj na neznámych svätých, určila cirkev sviatočný deň Všetkých svätých. A aby nevyšli naprázdno ani duše zosnulých, ktorí sa síce svätcami oficiálne nestali, pridali za deň Všetkých svätých ešte aj deň nespočetného množstva duší, ľudovo „Dušičiek". V modernom kalendári (nemusí byť kresťanský) sa tento deň, 2. november, stal dňom spomienky na zosnulých.

V týchto dňoch občania viac ako inokedy navštevujú cintoríny. Návštevníkov jedného z najstarších v Bratislave zachovaných cintorínov čakal tohto roku šok. Cintorín pri Kozej bráne (na Šulekovej ulici, založený roku 1783) vytváral dojem, akoby sa ním prehnala veterná smršť alebo cunami. Náhrobné pomníky dávnych generácií obyvateľov nášho mesta, ktoré pretrvali dve svetové vojny aj násilné „upratovanie" komunistickej správy cintorínov, sú pováľané, znehodnotené, polámané, rozbité. Banda vandalov - musela to byť banda, lebo jednotlivec by nedokázal zhodiť také obrovské bloky kameňa - narobila na cintoríne nevyčísliteľnú škodu.

Neurobila zle pochovaným mŕtvym, tým je to už jedno. Spôsobila výdavky pozostalým, ktorí si teraz musia dať hroby do poriadku. Pozostalí mnohých pochovaných v 19. a v prvej polovici 20. storočia tu však už nežijú, nie sú známi. Zničené sú náhrobné pomníky tunajších evanjelických kazateľov, učiteľov evanjelického lýcea a ľudových škôl, pamätníky mešťanov, úradníkov, lekárov, bežných občanov. Zničený je aj pomník pri hrobe sestry diakonisy, ktorá sa celý život starala o chorých a o novorodencov v Evanjelickej nemocnici, aj jej sestry, ktorá celý život učila na dievčenskom gymnáziu a ktorej žiačky ešte žijú.

Skoro všetky zvalené a poškodené náhrobné pomníky boli považované za kultúrne pamiatky. Často to boli unikátne až doteraz zachované diela prešporských sochárov a kamenárov z 19. storočia. Z poškodených hádam najvzácnejší bol náhrobok rodiny Beck so sochárskou výzdobou.

Vandali cintorín devastovali niekedy v priebehu septembra 2010. Nebolo to prvý raz. Už predtým na cintoríne mizli kovové reliéfy, vázy, držadlá kamenných dosiek nad kryptami. Zmizla aj busta skladateľa Jána Levoslava Bellu od Ladislava Majerského, reliéfny portrét lekára Dr. Ferdinanda Cellera, portrét v prvej svetovej vojne padlého Karla Nitscha.

Cintorín už raz zažil takú pohromu - asi pred 40 rokmi. Vtedy niekto pováľal náhrobné kamene, otváral hrobky, kradol z nich ľudské kosti, najmä lebky. Vtedajšia Verejná bezpečnosť páchateľov vypátrala. Boli to najmä synčekovia z „lepších" rodín z blízkej vilovej štvrte. Ich vplyvní otcovia vtedy aféru ututlali, synčekom sa nič nestalo. Pohrebná služba, ktorá sa vtedy o cintoríny starala, dala väčšinu poškodených náhrobníkov odstrániť. Kto chcel (a vedel o tom), dal si náhrobný pomník na hrobe svojich zosnulých opraviť, znovu postaviť.

Teraz muselo byť páchateľov viac. Nemožno si predstaviť, že by ťažký náhrobný pomník, ktorý stavalo 5 až 6 silných chlapov, zhodil sám jediný pubertiak. Škoda, že ani jeden z pamätníkov nespadol na páchateľa, alebo mu aspoň nezlomil nohu či ruku. Polícia by mala ľahšiu prácu pri ich zisťovaní. Teraz musíme len dúfať, že sa páchateľov podarí zaistiť, že zločin sa neodloží „ad acta". Hoci ťažko si možno predstaviť, ako by páchatelia aj po usvedčení a odsúdení boli schopní škodu napraviť. Neboli to náhodou potomkovia tých, čo demolovali náhrobníky pred štyridsiatimi rokmi?

V 60. rokoch zbúrali pri vchode do cintorína stojaci historický dom, kde býval hrobár s rodinou, márnicu, rozlúčkovú sieň, aj hospodárske miestnosti. Už desaťročia tam stoja nevzhľadné unimobunky. Stálo by za to postaviť tam objekt strážnej služby a budovu uzatvoreného kolumbária, aká v Bratislave dávno chýba. Možno by sa tým vyriešilo aj stráženie historického cintorína.

Štefan Holčík
FOTO - autor