S padákom som neskočila, vďaka zákazu rodičov!

V Petržalke, v blízkosti futbalového ihriska Poštárov, stála prekážková dráha - paradráha, na nej sa pod dozorom inštruktora začal pre nás náročný, ba až vojenský výcvik vyžadujúci odvahu aj disciplínu.

Fasovali sme uniformy - bordová baretka, americká bumbajka (vesta), nohavice, „kanady" a plátený odznak (lietadlo, cez neho padák) s nápisom Doslet, ktorý sme si prišili na rukáv vesty. V uniformách, za spevu Paradesanstov, týždeň čo týždeň sme prichádzali na cvičisko a plnili jednotlivé disciplíny, chlapci aj dievčatá, bez akýchkoľvek úľav.

Nebolo to nič jednoduché - plazenie pod ostnatými drôtmi, preskok cez vodnú priekopu pomocou lana, beh po kladine, šplh na tyči, prebehnutie cez pohybujúcu sa lavičku, útok na dom, zdolanie steny, nácvik kotrmelcov na tvrdú zem nutnosť urobiť mačací chrbát), zoskoky z veže (drevená konštrukcia s upevneným padákom).

Počas teórie zoskoku nám inštruktor podrobne vysvetlil funkciu záložného (klínového) padáka, statického lana a naučili sme sa aj najdôležitejší úkon pre výsadkára - skladanie padáka (vtedy boli okrúhle, ruské). Po polročnom drile malo dôjsť k hromadnému výsadku na letisku vo Vajnoroch. Z nás dievčat sa odvážila iba Jožka Č. (mne to rodičia prísne zakázali), ktorá však na svoje rozhodnutie doplatila. Po zoskoku sa jej popruh z padáka omotal okolo požičanej (väčšej) prilby a pri nešťastnom dopade si zlomila členok. Následky nesie dodnes.

Po treťom ročníku štúdií na Kalinčiakovej ulici nás presťahovali na Dunajskú ulicu číslo 33, do budovy I. štátneho dievčenského gymnázia (teraz maďarské). Zmenil sa aj názov pedagogického gymnázia, vypadlo aj meno prvého vodcu proletariátu V. I. Lenina a my sme začali chodiť do školy so skratkou PŠ - Pedagogická škola pre vzdelávanie učiteľov národných škôl. Post riaditeľa vystriedal prof. Dr. V., vymenila sa skoro celá jedna garnitúra profesorov, pribudli nové predmety - logika, dejiny KSSZ (volali sme ich Šibalstvá Jožka Džugašviliho).

Už štvrtý rok sa (väčšina z nás) trápila na hodinách hry na husle. Tento predmet bol v nižších ročníkoch zábavný, pretože Malátova husľová škola obsahovala veľa melodických ľudových piesní, ktoré sa dali hrať podľa sluchu, ale v poslednom ročníku sa už Ševčíkova škola hemžila množstvom stupníc a etud. Na notových osnovách nôt ako maku, mihajúce sa pred očami.

Mne nepomáhali ani každodenné aj niekoľkohodinové cvičenia vzadu na našom dvore s nasadeným tlmičom na kobylke (aby ma bolo čo najmenej počuť). Výsledkom snaženia bola iba moja otlačená spodná sánka. Priznávam, husle mi nešli.

My skoroučiteľky sme nakoniec prestali nosiť futrál so stojanom a husľami na vyučovanie. Nástroje nám pred hodinou požičiavali prváčky.

Helena Kloudová-Jonášová
Učiteľka z Dunajskej ulice (2010)
Pokračovanie nabudúce