V palácoch často bývali aj nájomníci

V palácoch často bývali aj nájomníci - Pamatnik33 1

Výraz „palác“ prevzali všetky európske jazyky z latinčiny. Pôvodne sa slovom palác označovalo sídlo rímskeho cisára na jednom z návrší, na ktorých je postavený klasický Rím. Bol to kopec Palatinum.

V angličtine sa doteraz slovo palace používa len pre rezidencie kráľovnej a jej rodiny. Všetky ostatné objekty, ktoré by sa inde v Európe označovali za paláce, sú v angličtine označované ako „house“ - „dom“, hoci v nich bývajú aj vysoko postavené a bohaté osobnosti, arcibiskupov nevynímajúc.

V ostatných európskych krajinách býva zvykom označovať ako „palác“ stavby, ktoré sa od ostatných vyznačujú bohatšou alebo osobitnejšou architektúrou. Obyčajne to boli sídla šľachtických rodín. Ak by bol v stredovekom meste dom, v ktorom býval bohatý mešťan, ale nie šľachtic, akokoľvek krásny, jeho dom ostával vždy domom. No susedný chudobnejší dom sa mohol označovať za „palác“, ak v ňom býval šľachtic. V 18. storočí sa pojem „palác“ začal používať aj pre významné objekty vtedajšej „štátnej správy“ (napr. palác Uhorskej kráľovskej komory či palác Miestodržiteľskej rady. Devätnáste storočie začalo slovom „palác“ označovať aj prepychové budovy bánk („palác“ Zemskej banky), výstavné pavilóny (Palais Trocadero v Paríži, Výstavní palác v Prahe), dokonca práve vznikajúce obchodné domy („obchodní palác“ v Prahe).

V stredovekom Prešporku boli v absolútnej väčšine mešťania. Najbohatší mali pevné a bohato zariadené domy. Ich pohostinstvo využívali aj uhorskí králi a kráľovné. Panovník neraz prijal pohostinstvo v dome mešťana pred nocovaním v chladných komnatách kráľovského paláca na Hrade. Prechodný pobyt panovníka v meštianskom dome ešte neurobil z domu palác.

Až v 18. storočí sa začalo označenie palác používať aj pre rezidenciu ostrihomského arcibiskupa, pre domy kniežat (napr. Esterházy) či grófov (Erdödy, Pálffy, Grassalkovich, Batthyany, Csáky, Apponyi, Balassa, Szapáry), a neskôr aj nižšej šľachty (barón Jeszenák, barón Braunecker, slobodný pán Landerer, slobodný pán Schilson, slobodný pán Wachtler a pod.). V 19. storočí sa ako palác označoval napríklad aj dom kníhtlačiara Wiganda na terajšom Hviezdoslavovom námestí.

Za palác sa obyčajne považoval objekt, ktorý používal ako svoje sídlo šľachtic so svojou rodinou a so svojím služobníctvom. Často však v paláci, najmä v jeho zadných traktoch či vyšších podlažiach (vrátane podkrovia), žili aj nájomníci. Bolo to najmä v prípadoch, že sa celý palác nestaval naraz ako nový objekt.

Niekedy šľachtic získal starší dom, zbúral trakt pri ulici, ale zadné trakty pôvodného meštianskeho domu slúžili ďalej (Jeszenákov palác, Michalská 3). Inokedy spojili pod spoločnú fasádu niekoľko starých domov (Erdödyho palác, Ventúrska 1). Alebo starý meštiansky dom zvýšili o ďalšie poschodie a pridali novú fasádu. V takom prípade mohli porušiť zvyk, že najreprezentačnejšie miestnosti paláca majú byť na prvom poschodí („piano nobile“). V paláci generála Pálffyho na Ventúrskej sa stalo reprezentačným druhé poschodie.

Po preložení funkcie hlavného mesta uhorského kráľovstva do Budína v 80. rokoch 18. storočia mnohé prešporské paláce spustli, stratili charakter paláca. Kráľovskú rezidenciu v paláci na Hrade vystriedalo vysokoškolské učilište, neskôr vojsko. Do letného paláca ostrihomských arcibiskupov sa nasťahovala vojenská nemocnica. Landererov palác prestavali na kasáreň, Schilsonov palác sa stal robotárňou, wachtlerovský-szapáryovský palác zabral poštový úrad, esterházyovský palác na Kapitulskej, de pauliovský palác na Ventúrskej či károlyovský palác na Uršulínskej sa stali obyčajnými nájomnými domami.

V niektorých palácoch žili šľachtici ešte aj po prvej svetovej vojne (Pálffyovci a Hübnerovci v paláci na nároží Kozej a Konventnej, potomkovia Esterházyovcov v paláci na Panskej 13, gróf Billot vo svojom paláci na Ventúrskej), niektorí ešte aj po druhej svetovej vojne (Palugyayovci v paláci na Hlavnom námestí, grófka Nyáry mala doživotné užívacie právo na byt v Nyáryovsko-Mirbachovom paláci, ktorý už vtedy patril mestu).

Viaceré z prešporských šľachtických palácov zbúrali ešte pred prvou svetovou vojnou. Napríklad Wachtlerov (Szapáryho) palác musel ustúpiť v roku 1909 novostavbe Hlavnej pošty. pálffyovský palác a batthyanyovský - pongráczovský palác na vtedajšej Goetheho (teraz Gorkého) ulici v 30. rokoch zbúrali a na ich mieste postavili objekty bánk. Pálffyho palác pri Zámockej ulici nahradili novostavbou internátu Svoradov. Landererov palác (kasáreň, na obrázku) zničili bomby počas náletov na Bratislavu v roku 1945. Jeszenákov palác na Kozej ulici (známy ako Slubekova továreň na liehoviny) a záhradný palác grófa Berchtholda (stál približne na mieste zariadenia Istropolis) zbúrali v 60. rokoch.

Štefan Holčík
FOTO - archív