Vojaka Alfonza som po liste odignorovala

Do júna 1953 sme ešte sídlili na Kalinčiakovej ulici. V tom roku (5. marca) odišiel do neba s päťcípovými hviezdičkami na večné časy milovaný vodca proletárov všetkých krajín J. V. Stalin.

Stáli sme zhromaždení na chodbe, študenti aj profesori, v polkruhu pred vyvýšeným katafalkom (obrátené drevené koryto) prikrytým červenou sovietskou zástavou. Nad ním visel zväčšený portrét generalissima, všetky obloky v pozadí zastreté tiež červeným plátnom (aj naše tváre boli červené), okolo záplava kvetov v kvetináčoch poznášaných z tried a z chodieb.

Pri katafalku čestná stráž, zväzák a zväzáčka. Konala sa panychída. Zaznel smútočný Pochod revolucionárov zo školských ampliónov, po ňom zborový spev narýchlo nacvičenej, vodcom obľúbenej piesne Suliko, nasledoval siahodlhý prejav obsahujúci samé superlatívy na zosnulého (my sme však už vtedy vedeli o gulagoch). Celé sa to skončilo Internacionálou. Na šestine sveta aj inde zavládol hlboký smútok. Vlajky viseli na pol žrde.

Po deviatich dňoch (14. marca) sa pobral do „večných lovíšť“ aj prezident ČSR Klement Gottwald. Teáter sa už nekonal, iba čierne, úzke stužky pripevnené cez rámy jeho portrétov visiacich v triedach, minúta ticha, prejav cez školský rozhlas. Darmo, prezident nebol generalissimus, iba jeho podriadený. A vlajky, štátne aj čierne, viseli ďalej.

Do bohatej mimoškolskej činnosti sme sa zapájali podľa záujmov. V telocvični sa konali vedomostné súťaže, aj tancovačky s našimi chlapcami, na dvore medzitriedne volejbalové súťaže, v jedálni zápasy v stolnom tenise. Boli založené kultúrne úderky, zostavovali sme a nacvičovali programy na rôzne príležitosti, vystupovali sme v Cvernovke (ZMDŽ), Káblovke, Dunajplavbe, Tungsrame, počas udeľovaní hrdých titulov Úderník socialistickej práce, pri výročných členských schôdzach ROH, na MDŽ, všade tam, kam nás zavolali. Organizovali sme súťaže v prednese poézie a prózy. Ani tu ma Tália neopúšťala!
S prednesenou básňou (či ódou) na Trať mládeže od M. Rúfusa s názvom Až pôjde tento vlak som ako prvoročiačka uchytila prvenstvo tretiakovi Stanovi Kubišovi, ktorý sa po ukončení pedagogického gymnázia stal hercom a zviditeľnil sa postavou predáka vo filme Nevera po slovensky.

S úderkou sme sa zúčastňovali aj na prísahe „nováčikov“ v neďalekých Kutuzovových kasárňach. Recitovaním, spevmi, tancami v krojoch. Po jednej takej akcii na mňa čakalo prekvapenie na vrátnici školy v podobe listu v ružovej obálke. Akýsi „vojín“ Alfonz navrhoval stretnutie (ostatné zostane listovým tajomstvom). Písmo na úrovni slabšieho prváčika a množstvo gramatických chýb boli pre mňa dostačujúcim dôvodom na jeho odignorovanie.

Helena Kloudová-Jonášová
Učiteľka z Dunajskej ulice (2010)
Pokračovanie nabudúce