Pred hokejovým zápasom sme si požičali hrnce

Navštevovali sme aj športové podujatia na neďalekom zimáku (neskôr štadióne Ondreja Nepelu). Vždy pod dozorom vychovávateľov. Hromadná účasť na hokejových zápasoch bola eldorádom precvičovania hlasiviek nastávajúcich učiteľov, naše hlasy po nich počas odpovedí šepotali niekoľko dní ako husí sipot.

Raz sme si pred hokejovým stretnutím požičali (aj vrátili!) z kuchynského skladu plechové pokrievky na hrnce, menšie kastróly, naberačky (okrem toho sme vyjedli polovicu objemného dreveného suda kvasenej kapusty a časť z nej postrácali po schodištiach). Takto vyzbrojení sme povzbudzovali našich miláčikov (Golonku, Faka...).

Na obdobie života v internáte si uchovávam dve spomienky, jednu úsmevnú, druhú na zamyslenie. Začnem prvou. Pre väčšinu z nás, ktoré sme v triede nevyčnievali a nevytŕčali z radu, boli postrachom štvrťročné klasifikačné porady. Išlo o štipendium. Časť z neho bola určená na pobyt a stravu, zvyšok, niekedy aj 70 Kčs, vyplatený na ruku. Pre študenta závratná suma.

Aby sme ho dostali, dreli sme po nociach v študovniach, na chodbách, v kúpeľni. Efekt sa však nedostavil, pretože ráno nám hlavy duneli prázdnotou. Zrejme múdrejšie by bolo privstať si a šturmovať. Nechceli sme však rušiť spánok štréberkám, ktoré vždy a všetko vedeli, tak sa zrodil plán „tichý budíček“.

Večer, po nočnom pokoji, som si ľahla na posteľ pritiahnutú tesne pod otvorené okno. Vysoko na peľasť natiahla jednu nohu, na ktorej bolo priviazané preťahovacie lano (z telocvične), to bolo spustené z okna prvého poschodia na prízemie a chlapcami z baraku uviazané ako poistka proti vetru. Takáto nezvyčajná poloha mi nedovoľovala ani zdriemnuť, nieto ešte zaspať. Na svitaní, keď moje ťažké viečka na okamih klesli, ma prebralo trhnutie za chodidlo. Dvaja chalani šklbali lanom ako zvonári vo zvonici.

Zmátožená, s „drevenou“ nohou, pozobúdzala som dievčatá podľa zoznamu. A potom sa biflilo a ja som zaspávala. Na zaktivovanie telesnej schránky a psychiky som vliezla pod studenú sprchu. Nepomohla. V triede som presedela šesť hodín ako zmoknuté kura a prosila všetkých svätých, aby ma nik z profesorov nevyvolal. Pomohli mi. Takúto formu tichého budíčka som teda kategoricky odmietla. Klasifikačná porada sa skončila, dosiahli sme požadovaný priemer známok, teda aj prospechové „štipko“!

Druhý príbeh, príbeh na zamyslenie, sa odohral v jedno nedeľné ráno. Pohľady z okien spálne do dvora na chlapčenské ubikácie, kde sa konalo nezvyčajné a trápne divadlo, boli viac ako zarážajúce (pre uvedomelejších na smiech)...

Helena Kloudová-Jonášová
Učiteľka z Dunajskej ulice (2010)
Pokračovanie nabudúce