Výmysly nepomôžu imidžu Bratislavy!

Bratislavou stále viac a častejšie prechádzajú skupiny turistov, ktorí si platia za kvalifikovaný sprievod po uliciach a pamiatkach mesta. Voľakedy malo mesto možnosť prostredníctvom svojich organizácií úroveň sprievodcov kontrolovať. Dnes je taká možnosť obmedzená, a mnohí sprievodcovia to drzo využívajú.

Na skúške síce obstoja s vedomosťami, ktoré zodpovedajú historickým faktom, ale neskôr si dovolia rozprávať svojim zákazníkom aj výplody svojej fantázie, respektíve informácie, ktoré získali čítaním textov nie práve najserióznejších autorov.

Niektorí sprievodcovia podávajú turistom tak nehorázne dezinformujúce informácie, že sa to nedá počúvať. Jeden sprievodca sa na upozornenie, že nerozpráva pravdu, ohradil, že nie je dôležité, či je to pravda, ale to, že mesto (na základe jeho vyjadrenia) získava „imidž“. Taký sprievodca by mal ihneď stratiť licenciu. Podceňuje totiž svojich poslucháčov a mestu vyrába veľmi nevhodný „imidž“. Lebo nie každý návštevník mesta je taký sprostý primitív, že by o meste vôbec nič nevedel.

Minulý týždeň jedna sprievodkyňa svojim poslucháčom veľmi presvedčivo rozprávala, že Mária Terézia dala svojej najmladšej dcére Márii Kristíne postaviť na Hrade nový palác, ktorý sa volal Tereziánum. Keby si tá pani dala námahu a prečítala najnovšiu literatúru, možno by sa zbadala. Ako jej to však naznačiť, keď práve „sprevádza“?!?

Po roku 1765 naozaj pristavali ku starému gotickému palácu uhorských kráľov nový objekt. Na rozdiel od starého paláca ho na plánoch označovali „novým“. Pred katastrofálnym požiarom hradu v roku 1811 sa nikdy nikde v súvislosti s tým palácom neobjavil názov „tereziánum“. Palác po požiari tak dôkladne rozobrali, že bol viditeľný len jeho otlačok na východnej fasáde starého paláca (na obrázku).
Až v druhej polovici 19. storočia, teda sto rokov po postavení, sa ktorýsi autor rozhodol pomenovať ruinu, resp. to, čo ešte z ruiny ostalo, „tereziánom“. Pritom drzo použil názov viedenskej školy, tereziánskej akadémie, ktorá bola a je známa bežne pod menom „Theresianum“.

Faktom je, že stavbu nového paláca financovala Mária Terézia, ale palác staval jej zať (a súčasne synovec) Albert, ktorý bol od decembra roku 1765 miestodržiteľom v Uhorsku. Tento nadaný saský princ (jeho predkovia panovali v Drážďanoch) dokonca sám novostavbu navrhol. Definitívne stavebné plány podľa jeho nákresov vypracoval dvorný architekt Uhorskej kráľovskej komory F. A. Hildebrandt. Albert navrhoval aj zariadenia jednotlivých miestností, a to detailnými nákresmi, ktoré potom prekreslili v presnej mierke. Tieto projekty interiérov sa nedávno podarilo identifikovať vo Viedni v Národnej knižnici (Nationalbibliothek). Doteraz ležali storočia nepovšimnuté a nelokalizované v tamojšej zbierke zemepisných máp!

Albert bol saský a poľský princ a blízky príbuzný Márie Terézie. Jeho matka Maria Josepha bola dcérou cisára Jozefa I. Keďže Jozef I. zomrel bez mužských potomkov, stal sa ďalším cisárom jeho brat Karol. A ten bol otcom Márie Terézie. Mária Terézia a Maria Josepha boli prvostupňové sesternice.
Albert bol jedenáste dieťa svojich rodičov. Na dedičstvo nemal žiadne vyhliadky. Odišiel teda hľadať šťastie k bohatším príbuzným do Viedne. Ako blízky príbuzný sa už ako mládenec považoval za člena mnohodetnej rodiny svojej tety Márie Terézie. So súhlasom Márie Terézie sa uchádzal o ruku jednej z jej najstarších dcér - Márie Kristíny (Marie Christine).

Nie je pravdivé stále nezmyselne rozširované tvrdenie, že Mária Kristína bola najmladšou dcérou panovníčky. Mária Kristína sa narodila v roku 1742. Najmladšia dcéra Márie Terézie bola Mária Antónia (neskoršia francúzska kráľovná Marie Antoinette), narodená v roku 1755, teda o 13 rokov mladšia od Márie Kristíny!

Albert a Mária Kristína mali svadbu v Schlosshofe pri Devínskej Novej Vsi 8. apríla 1765. Mária Terézia Albertovi darovala tešínske kniežatstvo, a tak vošiel do histórie ako knieža sasko-tešínske. Nový palác na Hrade sa stal oficiálnym sídlom Alberta ako miestodržiteľa v uhorskom kráľovstve. S manželkou Máriou Kristínou tu žili nepretržite do roku 1780, keď sa uprázdnilo miestodržiteľské miesto vo vtedajšom Rakúskom Nizozemsku so sídlom v Bruseli.

Nový palác mal niekoľko podlaží. Na prízemí bola záhradná sieň, z ktorej sa dalo vychádzať priamo do parku. Na poschodí boli izby rezervované pre Máriu Teréziu, vtedajšiu skutočnú kráľovnú starých Slovákov. V čase jej vlády si totiž Slováci začali uvedomovať, že sú Slováci. Kráľovná bola už vdovou a jej miestnosti mali steny na znak smútku potiahnuté hodvábnymi tapetami sivej farby. Knieža Alberta Mária Kristína obývali izby na druhom poschodí, ktoré boli priamo napojené na siene v reprezentačnom poschodí (piano nobile) starého paláca. O ich s vybraným vkusom zariadených miestnostiach sa dá dočítať v cestopisoch z konca 18. storočia. Úplnejšiu predstavu umožňujú už spomenuté vo Viedni objavené nákresy a projekty.

Zariadenie paláca sa nestratilo počas požiaru 1811. Vtedy bolo už dávno odvezené, časť z neho bola použitá vo viedenskom sídle cisára v Hofburgu, časť možno na budínskom hrade (Budapešť). No aj tam sa stopy medzičasom stratili.

Štefan Holčík
FOTO - Pressburg und Umgebung