Na internát som cestovala päť zastávok

Pedagogické gymnázium V. I. Lenina sídlilo od roku 1950 na Tehelnom poli, presnejšie na Kalinčiakovej ulici číslo 2, v impozantnej poschodovej, z červených tehál vystavanej budove s množstvom okien na všetky strany (bývalý kláštor jezuitského rádu).

Inštitút bol založený na výchovu a vzdelávanie učiteľov národných a materských škôl (v budove sa súčasne otváralo aj maďarské pedagogické gymnázium).

Prvý ročník tvorili žiaci po ukončení stredných škôl, zvyšné tri zaplnili študenti prestupujúci z priemysloviek či gymnázií. Pretože ktosi hore (buď vtedajší povereník Ladislav Novomeský alebo niektorý iný člen ÚV KSČ) presadil geniálnu myšlienku, že budúci majstri nového socialistického človeka musia žiť v kolektíve a pre kolektív, čo znamenalo jednoducho - všetci do internátu!
Keď po roku nastala zmena na poste povereníka a vystriedal ho Ernest Sýkora, internátne ubytovanie zrušili.

Do internátu zamierili študenti z blízkych Vajnor, Rače, Kopčan, Skalice, Lábu, Bernolákova, ale aj z Maríkovej, Michaloviec, dokonca i z Moravy. Výnimkou sme neboli ani my Bratislavčania.
Ráno 31. augusta som s plnou poľnou - vankúš, paplón, školské a osobné veci zbalené do kufra, odchádzala z Dunajskej až päť zastávok na Tehelné pole so zmiešanými pocitmi, v ústrety novým vedomostiam a zážitkom do internátu.

Dievčatá, tých bolo viac, ubytovali v hlavnej budove na poschodiach podľa ročníkov. Chlapcov v škole vo dvoch „švédskych barakoch“. Nám elévkam pridelili prvé poschodie. Izba s výhľadom na dvor (slovo izba nevystihuje presne miestnosť, kde bolo štyridsať bielych kovových postelí, rovnaký počet nočných stolíkov a úzkych skriniek).

Nastalo rýchle obsadzovanie výhodných miest na spanie, vybaľovanie a oboznamovanie sa s priestormi na chodbe - dve učebne, izba vychovávateľky, izba profesora Š. (učil v maďarskom gymnáziu)), kúpeľňa (kde na nás vypiskovali z ulice „cíglfeldskí“ chalani (Golonec - Golonka, Fako, bratia Hermannovci a iní).

Po prehliadke sa konal hromadný presun z internátu chodbou do školy a do samotnej triedy. Vychovávateľky nás upozornili na vchod do školskej budovy, kde nad dverami, písmenami vysokými asi tridsať centimetrov bolo upevnené heslo či výrok V. I. Lenina Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Pre nás malo byť alfou a omegou.

Neznámi profesori (dokonca nám vykali), nové vyučovacie predmety, všetko nové a vo mne dosiaľ neznáma, nová túžba, túžba po Štefánikovej škole. Tak sa zo mňa na tri roky stala Cíglfedčanka - obyvateľka Tehelného poľa.

Týždňové triedne zhromaždenia za prítomnosti triedneho profesora a vychováteľky sa týkali prospechu, správania, oblečenia, ale aj kritiky a sebakritiky s dôrazom na morálne hodnoty budúcich pokrokových socialistických učiteľov. Raz sme dostali poriadny „pucung“ za to, že sme si bielymi bodkami pomaľovali nami zakúpené pionierske šatky a nosili ich na krku ako ozdoby.

Helena Kloudová-Jonášová
Učiteľka z Dunajskej ulice (2010)
Pokračovanie nabudúce