Veľkosť koruny na veži bola len legendou
Veľkosť koruny na veži bola len legendou - Pamatnik1
V júli obalilo vežu Dómu svätého Martina lešenie, neskôr aj to čiastočne zakryli veľkoplošné reklamy. V polovici augusta odmontovali z veže korunu a spustili na zem. Tým sa skončila nezmyselná legenda o jej veľkosti. Žiadne autá, ani koče, by sa na jej ploche neumiestnili, nanajvýš menší konferenčný stolík.
Posledný raz bola dolu v roku 1905. Počas rekonštrukcie chrámu v 60. rokoch mali pracovníci reštaurátorskej firmy možnosť dostať sa až ku korune, pre verejnosť to však bola nesplniteľná túžba. A možno práve preto vznikli legendy o obrovskej veľkosti koruny.
Chrám budovali počas celého 15. storočia. Pred jeho polovicou postavili aj vežu chrámu, samozrejme ešte vôbec nie takú vysokú, ako je teraz. Situovanie chrámu na mieste, kde už predtým, najneskôr od 13. storočia, stáli chrámové budovy a kde sa rozprestieral cintorín, obkolesený meštianskymi domami, nedávalo veľa možností na rozširovanie stavby. Tak sa stalo, že západnú časť kostola s vežou doslova vystrčili za mestské hradby, do mestskej priekopy. Západná fasáda kostola teda nebola v meste, ale mimo neho. To znamenalo, že nesmela mať portál, ktorým by prípadný nepriateľ mohol cez kostol vniknúť do mesta, ani len okná, ktorými by sa neprepchal ani najchudší človek.
Veža bola až do roku 1760 v porovnaní s veľkosťou chrámu malá, neproporčná. Nad podstrešnú rímsu kostola vyčnievala len jediným ( ale zato vnútri poriadne vysokým) podlažím, v ktorom bola umiestnená stolica so zvonmi. Priestor zvonice bol pravdepodobne zaklenutý gotickou krížovou klenbou (čo nebýva vo zvoniciach zvykom), a na všetky štyri strany otvorená veľkými gotickými oknami. Jedno okno viedlo do podstrešia nad chrámovým trojlodím. Veža bola na nárožiach vybudovaná z otesaných kamenných kvádrov. Tie prechádzali vo výške okien zvonice do výklenkov, v ktorých na mohutných konzolách stáli sochy svätcov, prikryté kamennými strieškami, zavŕšenými typickými gotickými fiálovými vežičkami. Veža bola zakrytá pyramidálnou stanovou strechou. Dá sa predpokladať, že krytina bola z pálenej hliny, teda keramická.
Z písomnej zmienky zo začiatku 17. storočia je známa snaha vežu zvýšiť, aby sa zvony mohli rozliehať čo najďalej. Veža však bola od vzniku v 15. storočí zrejme v dobrom stave, a financie boli potrebné na dôležitejšie veci. V priebehu 17. a 18. storočia darovali dobrodinci mnoho peňazí na zdokonalenie interiéru chrámu, najmä na zriadenie nových barokových oltárov. Veža mohla počkať.
A dočkala sa. Blesku, ktorý ju počas búrky v lete 1760 zapálil. Požiar zničil strechu veže aj s krovom. Krov chrámového trojlodia z polovice 15. storočia ostal požiarom nedotknutý. Zachoval sa dodnes. Oprave veže sa už nedalo vyhnúť. Realizácia, známa z iného nákresu, bola od zachovaných návrhov odlišná. Murivo veže zvýšili asi o 24 m, do nadstavanej časti umiestnili stroj hodín so štyrmi ciferníkmi. Aj nový priestor pre zvony zriadili v nadstavbe, pod hodinovým strojom. Zvuk zvonov sa rozliehal vysokými barokovými oknami na všetky štyri svetové strany.
Stredovekú sochársku výzdobu veže odstránili, namiesto nej umiestnili na piliere vyčnievajúce zo západnej fasády kamenné barokové socha apoštolov Petra a Pavla. Do výklenku v strede fasády medzi nimi postavili kolosálnu kamennú sochu Krista. Zvlnená helmica veže bola pokrytá meďou, ktorú venovala chrámu Mária Terézia. Na vrchol veže osadili v roku 1765 pozlátený medený model uhorskej kráľovskej koruny.
V roku 1833 zasiahol barokovú vežu znovu blesk. Požiar neprepukol ihneď, ale až po niekoľkých hodinách. Krov veže pod medenou krytinou prehorel a strecha sa zrútila smerom ku Kapitulskej ulici. Hodinový stroj ani zvony požiar nepoškodil. Vežu najprv zastrešili provizórnou ihlancovou strechou. Trvalo 13 rokov, než ju definitívne opravili. Pritom podľa návrhu staviteľa Ignáca Feiglera zmenili tvar zastrešenia tak, aby podľa vtedajšieho vkusu harmonizovala s gotickou architektúrou chrámu. Aj chrámové okná pod vežou upravili tak, aby robili dojem originálnych gotických okien. Fasádu západného priečelia a všetky strany veže doplnili štukovou dekoráciou, ktorá vychádzala z gotických predlôh. Veža s fasádou tvorili jediný harmonický celok.
V 60. rokoch 20. storočia chrám dôkladne reštaurovali. Vtedajší pamiatkari považovali neogotickú Feiglerovu úpravu veže a západného priečelia za nevhodnú a menejcennú, prikázali ju odstrániť. Výsledkom bolo chaotické priznanie rôznych stavebných fáz a viac či menej opracovaných kvádrov na fasáde, v ktorých sa ťažko mohol vyznať aj špecialista na historickú architektúru. Zdalo sa, že na veži je všetko preskúmané, objavené, odkryté. Už zbežný prieskum po postavení lešenia ukázal, že veža skrýva ešte mnohé tajomstvá.
Krov helmice veže, hoci je o storočia mladší ako krov trojlodia, je v žalostnom stave. Medenú krytinu treba demontovať, krov opraviť, doplniť, znehodnotené časti konštrukcie nahradiť novými. Preto bolo potrebné sňať z vrcholu veže aj kráľovskú korunu. A v nej sa skrývalo prekvapenie. Nikto netušil, že v korune sa nachádza aj listina napísaná na pergamene z roku 1765, ktorá prežila, síce mierne poškodená, požiar veže v roku 1833.
Štefan Holčík
FOTO - ABÚ Bratislava