Batthyanyovci ovplyvnili dejiny mesta

Do dejín nášho mesta v priebehu 18. storočia významnou mierou zasiahli členovia grófskej rodiny Batthyany. V 70. a 80. rokoch minulého storočia sa bratislavskí historici marxisti snažili násilne poslovenčovať mená uhorských šľachtických rodín. Z Batthyanyho sa mal stať Boťanský.

Podľa vzoru zo Sovietskeho zväzu, kde museli mená prepisovať do azbuky, takže ich súčasne porušťovali. V slovenskej učebnici dejín filozofie (preklad z ruštiny) sa tak objavil stredoveký filozof Nikolaj Kuzanskij. Z textu sa však nedalo dozvedieť, že to bol vlastne Nemec s humanisticky polatinčeným menom Nikolaus Cusanus, do češtiny a do slovenčiny bežne prekladaný ako Mikuláš z Kuzy.

Hrdinka uhorskej histórie Széchy Mária sa mala volať Marienka Sečovská, z kniežaťa Rákócziho mal byť akýsi pán Rakovský.

Z Batthyanyho sa mal stať Boťanský, hoci dedina, z ktorej šľachtický rod vzišiel, Battyan (teraz Szabadbatyan), leží v Maďarsku, neďaleko Székesfehérváru, a nie je dôvod predpokladať, že by tam žili Slováci. Dedina sa nikdy nevolala Boťany ani nijak podobne. Starý slovanský názov dediny Guta (ktorý prežil v pôvodnej forme 1000 rokov) zmeniť na Kollárovo bol prejav maximálnej ignorancie.

Batthyanyovci získali majetky a tituly najmä za účasť v bojoch proti Turkom. V 18. storočí získali viaceré majetky južne a západne od Prešporku, ktoré patrili predtým Esterházyovcom. Ak cestujeme dnes vlakom z Bratislavy do Viedne južnou trasou, prechádza vlak rozsiahlymi územiami, ktoré pred druhou svetovou vojnou vlastnili Batthyanyovci (Kittsee, Trautmannsdorf).

Mária Terézia mala po smrti svojho otca cisára Karola problém získať jeho kráľovstvá, tróny a koruny. Na uhorskom sneme v Prešporku 1741 ju zvolili za uhorskú kráľovnú. Člen snemu gróf Ludwig Ernst Batthyany presvedčivým príhovorom nadchol prítomných magnátov, aby prisahali svojej kráľovnej vernosť a prisľúbili jej obetovať životy a krv („vitam et sanguinem“) v boji za jej práva.

Ludwig Ernst žil vo Viedni. Už v roku 1737 sa stal uhorským dvorným kancelárom, v roku 1751 uhorským palatínom. V roku 1756 dal kráľovnej k dispozícii vlastný regiment vojska. Zomrel v roku 1765.

V centre Bratislavy stojí terajšia radnica známa pod menom Primaciálny palác. Na priečelí budovy sa v latinskom texte dá prečítať meno muža, ktorý dal objekt postaviť: Josephus Batthyany. Narodil sa roku 1727 vo Viedni ako syn už spomenutého Ludwiga Ernsta. Ako tretí syn svojich rodičov zvolil si ( možno ani nie on, ale jeho rodina) kňazskú dráhu. Za kňaza ho vysvätili v roku 1751 a potom nasledovala závratnou rýchlosťou jeho kariéra cirkevného magnáta. Od roku 1752 bol kanonikom v Ostrihome, vzápätí sa stal prepoštom v Szombathely a v Prešporku. V roku 1759 ho vysvätili za sedmohradského biskupa, už rok na to bol arcibiskupom v Kalocsi. V roku 1776 sa definitívne vrátil do Prešporku ako knieža-prímas uhorského kráľovstva a ostrihomský arcibiskup. Bol aj kardinálom. Zomrel v roku 1799, pochovali ho do krypty arcibiskupov pod kaplnkou svätého Jána Almužníka pri Dóme.

Jeho viedenský strýko Carl Joseph bol generálom v cisárskych službách. V roku 1763 získal kniežací titul. Stal sa vychovávateľom korunného princa, neskoršieho cisára Jozefa II., pôsobil na cisárskom dvore. Keď neskôr Jozef II. ako (nekorunovaný) uhorský kráľ zavádzal pokrokové reformy, patril k jeho najtvrdším odporcom práve kardinál Joseph Batthayny. Ten zubami-nechtami bránil napríklad vyhláseniu tolerančného patentu, ktorý zrovnoprávňoval v Uhorsku katolíkov s nekatolíkmi.

Kardinál Batthyany nebol spokojný so starou prešporskou arcibiskupskou rezidenciou. Nezodpovedala jeho predstavám o rezidencii kniežaťa - arcibiskupa, ktorý mal právo korunovať uhorských kráľov. Dal ju zbúrať, pričom zanikla aj jej najstaršia stredoveká časť s pôvodnou kaplnkou svätého Ladislava. Jeho nová rezidencia - primaciálny palác - je najkrajšou klasicistickou palácovou stavbou v celom bývalom Uhorsku.
Na prelome 19. a 20. storočia pôsobil v susednom Kittsee očný lekár gróf Ladislav Batthyany. Vo svojom tamojšom kaštieli (ktorý, mimochodom, ozdobil kamennými barokovými sochami atlantov, pôvodne nesúcimi záhradné schodište pri paláci, ktorý dnes užíva vláda SR) zriadil súkromnú nemocnicu. Gróf vyštudoval vo Viedni medicínu, špecializoval sa na očné lekárstvo. Zadarmo liečil, operoval oči stovkám chudobných pacientov. V roku 1915 zdedil kniežací titul a s rodinou (mal 14 detí) sa presťahoval do zámku Körmend v Maďarsku. V jeho kaštieli v Kittsee je dnes expozícia viedenského Národopisného múzea. Maľovaná emailovaná plechová pamätná tabuľka, ktorú mu venovali z vďaky pracovníci bývalej továrne na emailový tovar v Engerau (terajšej Petržalke), patrí k exponátom, ktoré sa prihovárajú aj návštevníkom z Bratislavy. V roku 2003 ho pápež za jeho ľudomilnú činnosť vyhlásil za blahoslaveného.

V Bratislave na Ondrejskom cintoríne je pochovaná jeho sestra grófka Antonia, ktorá bola vydatá za grófa Friedricha Pongrácza. Patril jej pôvodne Batthyanyovský palác medzi terajšími ulicami Gorkého a Jesenského, presne na mieste, kde sídli redakcia Bratislavských novín. Zomrela v roku 1919. Jeden z jej synov, gróf Mikuláš Pongrácz, tu žil (lepšie povedané živoril v biednych pomeroch) ešte aj po druhej svetovej vojne a zomrel v roku 1980 vo veku 83 rokov.

Štefan Holčík
FOTO - autor