Písacie stroje v triede robili Ra-ta-ta-ta

Dunajošky aj deti z okolitých ulíc odjakživa chodili do Štefánikovej školy na Grösslingovu ulicu, s výnimkou krátkeho času, po bombovom zásahu chlapčenského traktu, na Nedbalovu k uršulinkám a na Jesenského do Csákyho školy.

Školský systém nariaďoval vychodiť päť tried ľudových, po nich plynulý prestup do meštianky a pokračovanie na výberovej strednej škole, prípadne na učňovke. Umožnený bol však aj prechod do gymnázia. Väčšina z nás si zvolila meštianku, menej náročnú na financie.

Päťdesiate roky poznačené neustálymi zmenami vo všetkých sférach života neobišli ani pomenovania ulíc: Fučíkova, Leningradská, Moskovská, Molotovova, Leninovo námestie, ulica Červenej armády a iné (ale Dunajská zostala Dunajskou!). Preto namiesto meštianky sme začali navštevovať VII. strednú školu na ulici Červenej armády. Tá istá budova, tá istá ulica, ibaže pod iným názvom.

V poslednom ročníku nadišiel čas vstúpiť do seba a vážne sa zamyslieť, čo ďalej, pretože dobré vyučovacie výsledky „garantovali“ súhlas riaditeľstva školy s pokračovaním štúdií.

Nám pribudol nový predmet náuka o domácnosti, zameraný na prípravu 14- až 15-ročných dievčat do života - varenie jednoduchých jedál v cvičnej kuchynke, stolovanie, vyšívanie rôznymi technikami, ažúrovanie, pletenie, háčkovanie. Pre mňa bola sizyfovská práca najmä šitie na stroji. Mnou spichnuté výtvory v škole mama doma vypárala a znovu zašila na Singerke do prijateľnej podoby (za neustáleho lamentovania nad grambľavosťou a ľavorukosťou dcéry), len aby ma zachránila pred zlou známkou. Sama by som namiesto šitia najradšej v rekordnom čase vyliezla na najvyšší strom na Jakubáku, alebo s rozbehom preskočila dvojmetrový múr na našom dvore. Krajčírkou nebudem!

Zaujímavejšie sa mi pozdával nepovinný predmet, ktorý nebol hodnotený známkou, strojopis, ale ten iba nakrátko.

Sedenie za strojom značky Underwood bolo spočiatku čosi úžasné, povznášajúce. To som však netušila, že výučba bude nudná, vyžadujúca sústredenosť, pozornosť a presnosť (tak ako šitie), nudilo ma vkladanie papiera do valca, ktorý sa vždy krčil, nudilo ma nekonečné precvičovanie prstokladu všetkými desiatimi. Robili sme možné aj nemožné úkony, iba vysoké „verky“ (stroje) zaryto mlčali. Konečne po niekoľkých pretrpených hodinách nám bolo dovolené zľahka zaťukať na klávesnice vyradených rachotín a písmenami aj znakmi veľkými ako gombíky na otcovom zimníku.
Keď ťukanie nebolo účinné, tĺkli sme na ne celou silou a striedavo do omrzenia písali dve písmená na celú stranu listu. Triedou rachotili ohlušujúce trhané zvuky pripomínajúce častú guľometnú paľbu počas vojny: „Ra-ta-ta-ta, ra-ta-ta-ta!“

Celý život sedieť vzpriamene za strojom a prísť o uši? Nechcem!
Po polroku strojopisu som mu dala „vale“! Ani úradníčkou nebudem. Dodnes píšem dvoma ukazovákmi a stačí mi to.

Helena Jonášová-Kloudová
Učiteľka z Dunajskej ulice (2010)
(Pokračovanie nabudúce)