Mníšky vyzerali ako rad čajok s peruťami

V nedeľu sme chodievali na Veľkú omšu so začiatkom o desiatej hodine do modro-bieleho Modrého kostolíka na Bezručovu ulicu.

Nad vchodom do chrámu nás fascinovala mozaika, výjav zo života sv. Alžbety, patrónky kostola. Napravo žobrák vystierajúci ruky, prosiaci o milodar, naľavo matka s malým dieťaťom v náručí, v strede sv. Alžbeta so zásterou plnou rozkvitnutých ruží. O mozaike sa traduje táto povesť: Patrónka kostola obetavo pomáhala chudobným. Svoju ušľachtilú činnosť musela skrývať pred neprajným manželom. Raz ju prichytil v záhrade ako nesie pre žobrákov v zástere chleby. Na jeho otázku, čo nesie, odpovedala. “Ruže”. A chleby sa, vraj, naozaj premenili na ruže.

Toľko hovorí povesť.Pre nás Dunajošky bol Modrý kostolík, a stále ešte aj je, najkrajším. Chodili do neho dievčatá a chlapci zo širokého okolia, na vierovyznaní nezáležalo. Chórus patril nám. Z výšky pozorovanými objektmi boli vincentky - mníšky, sestry pracujúce ako ošetrovateľky v nemocnici na Bezručovej ulici, sediace v prvom rade pred hlavným oltárom v čiernych habitoch a v bielych naškrobených čepcoch pripomínajúce Holanďanky. Keď naraz sklonili hlavy, vyzerali ako rad čajok s rozprestrenými peruťami sediace na dunajskom moste. Aby si cípmi čepcov neprekážali, sedelo ich v jednej lavici šesť, veriacich aj desať.

Naša pozornosť počas omše, viac ako na mníšky, bola sústredená na miništrantov, študentov z vedľajšieho chlapčenského gymnázia. Tajné prvolásky nás všetkých: Imro, Dero, Laco, Milan. Pán farár Dr. Karol Martini (od roku 1966 odpočívajúci na bratislavskom Martinskom cintoríne, na pomníku s prilepeným lístkom, že je nevyplatený, a preto bude zrušený), bruškatý, červenolíci milý pán, vtedy asi 56-ročný, pri celebrovaní bohoslužby, keď mu miništrant lial do kalicha víno pokojne stál, no pri nalievaní vody mu energicky odstrčil ruku s džbánikom.

Na tento moment sme vždy čakali, jedna druhú sme strkali lakťami a polohlasne šepkali: “Zase vodu káže a víno pije!”Záver omše s vetou: “Ita, missa est!” bol pre nás signálom na “úprk” z chórusu točivými schodmi (brali sme ich po dvoch) popri lanách visiacich zo zvonov, div sme sa nepozabíjali a pred sakristiou netrpezlivo čakali, pokiaľ sa miništranti nevyzlečú zo “sukní”.Na fare obrastenej brečtanom bývala aj rodina pána Borároša. Pani Ruženka bola gazdinou, jej manžel sa vzorne staral o záhradu. Nádherne kvitnúce magnólie, rododendróny, mahónie, buxus tvarovaný do pyramídy, nízke ihličany aj psík zanechali v nás tie najkrajšie dojmy.

Počas návštevy sme sedeli vo filagórii (besiedke) a počúvali sme pútavé rozprávanie pána farára, medzi inými aj už spomenutú povesť o sv. Alžbete.Keď spoza sakristie nám miništranti dávali znamenie na odchod, rýchlo, s poďakovaním aj s pozdravom “Laudetur Jesus Christus!” sme sa rozlúčili, lebo po Veľkej omši sa konalo korzo a tam, sme nesmeli v žiadnom prípade chýbať...!

Helena Kloudová Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce