Prešporskej záhrade chýbali fontány
V panských okrasných záhradách bývalo zvykom stavať záhradné pavilóny, menšie stavby, kam sa mohli návštevníci utiahnuť pred dažďom alebo pred príliš prudkým slnkom.
Bohatší mešťan si postavil v záhrade drevený „saletlík“, šľachtic možno murovaný prístrešok či menší záhradný domček, bohatý cirkevný hodnostár či štátny funkcionár stavbu podobnú palácu.
Na území dnešnej Bratislavy mal akýsi „letohrádok“ v kráľovskej záhrade pri dnešnej Kapitulskej ulici už v druhej polovici 15. storočia kráľ Matej Korvín. Zachovaný je záhradný pavilón v záhrade grófov Erdödyovcov pri Lermontovovej ulici, prestavaný na obytný dom na terajšej ulici Na Brezinách. Zbytočne zbúraný záhradný domček baróna Jeszenáka pri Kozej ulici („Slubekova záhrada“) je už dnes známy len z fotografie. Zo záhradných pavilónov v záhradách arcibiskupa a grófa Grassalkovicha či Aspremonta vyrástli honosné paláce (palác vlády, Prezidentský palác, Dekanát lekárskej fakulty). Viaceré záhradné stavby prešporských historických obyvateľov zanikli bez stopy, zabudlo sa na ne.
Pri severnej stene kráľovského paláca na Hrade v týchto dňoch vyrastá stavba, ktorá nahradí úplne zaniknutý objekt, ktorý býval situovaný na najvyššom bode barokovej palácovej záhrady. Bola to sálová stavba na terase, z ktorej sa cestičkami a chodníčkami medzi poľami nízkej ornamentálne vysadenej zelene dalo zostupovať smerom k severnému hradnému opevneniu. Záhrada bola netypická najmä tým, že bola obrátená na sever. Inak to situácia v hradnom areáli nepovoľovala.
Aj okná záhradného pavilónu boli obrátené na sever, čo značne znižovalo jeho atraktivitu. Prešporskej záhrade chýbalo aj niečo iné, čo mali skoro všetky barokové záhrady - fontány. Hrad však vždy trpel nedostatkom vody a používať Kempelenovým vodovodom z Dunaja do areálu Hradu pumpovanú vodu by bolo vysloveným hriechom.
Napriek tomu, že záhrada na Hrade trvala len pomerne krátko, asi 30 rokov, pavilón bol niekoľko ráz prestavaný. Svedčili o tom archeologickým výskumom nájdené základy, podopreté drevenými pilotmi zarazenými do nie práve najpevnejšej pôdy v zásype zrušenej stredovekej priekopy, ale najmä otlačky striech, zachované na severnom múre hradného paláca. Tie spôsobili aj dlhšie trvajúce diskusie o tom, ako má vyzerať rekonštruovaná stavba.
V literatúre sa táto záhradná stavba spomína pod viacerými názvami. Niektorí ju považovali za sálu určenú pre loptové hry, iní v nej videli oranžériu. Je pravda, že v barokových záhradách bývali jednopriestorové sály určené na prezimovanie pomarančových a citrónových stromčekov (a, pravdaže, aj iných vzácnych skleníkových rastlín), ale tie bývali vykurované. V Bratislave sa stopa po vykurovacom systéme nenašla. Proti použitiu sály ako oranžérie hovorí aj jej situovanie na sever. Všetky známe oranžérie sú vždy situované smerom na juh.
Pravdepodobné je, že sálu, aspoň občas, naozaj používali na loptové hry. Cisár František I. (manžel Márie Terézie) sa určite s deťmi neraz hral. So staršími deťmi sa chodilo jazdiť, ale hrávali sa aj loptové hry. Vo Francúzsku bola obľúbená hra pripomínajúca moderný badminton, pričom „loptičky“ sa odrážali dlaňou. V parku pri parížskom paláci Tuilleries stojí stavba z 18. storočia určená na takú hru, s dodnes zachovaným názvom „jeu de paume“. Bola to hra dospelých. V neskorších storočiach by budovu nazývali telocvičňou.
Vie sa, že iniciátorom zriadenia záhrady na sever od hradného paláca bol cisár František. On dal zrejme postaviť aj sálovú stavbu pri fasáde paláca. Do sály sa dalo z jeho súkromných izieb na prvom poschodí severného krídla zostúpiť úzkym schodišťom, ktoré zabudovali do hrubého múru nárožia paláca pod severovýchodnou vežou. Cisár tak mohol kedykoľvek bez použitia hlavného vchodu palác opustiť a zísť do záhrady. Alebo prísť nebadane do paláca. Ako často použil toto „tajné“ schodište, o tom história mlčí.
Štefan Holčík
FOTO - autor