Rus si požičal zápalky, dostal však omegovky

Rusi sa na Dunajskej cítili ako doma. A tak sa aj správali. Šarže a bárišne boli ubytovaní v súkromiach, v bytoch po odsunutých Nemcoch a Maďaroch.

Radoví vojaci spávali po celom parku, na vozoch, pod nimi, na sene, pri koňoch. Neplatilo tak často propagované heslo: „Vsjo ravno!“

Dôstojníci nerešpektovali súkromia obyvateľov. Samozrejmosťou bolo pre nich chodenie z bytu do bytu bez ohlásenia, požičiavali si „spíčky“ (zápalky), čierne korenie, papriku, ihly, nite, mydlo. Časté návštevy konali u miestnych krajčírok, ktoré pre nich šili z prineseného materiálu „súmky“ (vrecia), do ktorých vojaci dávali ceruzky, zošity, perá, gumy a plátené balíky posielali svojim deťom domov.

Ako som už spomenula, poľná kuchyňa v parku vyvárala denne mäso a pretože pitím pre Rusov (okrem vodky a vína) bol čaj, vyárendovali si našu kuchyňu na jeho varenie.

Popoludní „dežurnyj“ (službokonajúci) postavil hrnčisko s vodou na sporák. Keď vrela, starší litinant Nikolaj vhodil do nej hrsť čaju. Hrniec vyniesli na dvor, postavili na stôl a vysypali naň vrecúško kryštálového cukru.

Vojaci prichádzali po jednom, po dvoch, načierali tmavú žbrndu do ešusov. Najprv si každý olízal štyri prsty, okrem palca, namočil do cukru, znovu olízal a obsah celej esšálky vypil na ex.

Zízali sme a nevychádzali sme od údivu nad takýmto pitím.

Raz som bola v kuchyni sama, začítaná do knihy, keď vošiel už niekoľkokrát spomínaný starší litinant požičasť si „spíčky“. Mávali sme ich v kuchynskom kredenci na najvyššej poličke, z dosahu mladších súrodencov.

Netušiac nič zlého, postavila som sa na „štokrlík“, siahla na tie, čo boli najďalej a podala som mu ich.

Dobre si pamätám, že povedal „spasíbo!“ (bodaj by nie) a odišiel. Pamätám si aj to, že koľkokrát ma potom uvidel, vždy sa na mňa usmial akýmsi významným úsmevom, ktorý som si ako desaťročná nevedela vysvetliť.

Otec po odchode Rusov dlho a nervózne čosi hľadal v kredenci, pootváral a povysýpal všetky zápalkové škatuľky...

Vysvitlo, že do jednej (tej, čo bola najďalej), ukryl svoje omegovky. Priznala som sa, len mi nebolo jasné, prečo a pred kým ich skryl. Až neskoršie...

Ktovie, ako dlho a kde hodinky nášho otca odmeriavali Nikolajovi čas. Možno ešte idú, možno sa stali unikátnym exponátom zbierky nejakého zberateľa, možno...

Isté je - pod plášťom majú vyrytý monogram J. J., iniciálky nášho otca.

Helena Kloudová Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce