Svätoplukov pomník na Hrad nepatrí

O niekoľko dní uplynie 199 rokov od katastrofy, ktorá postihla Hrad v roku 1811. Vtedy, 28. mája, vznikol neopatrnosťou vojakov v paláci, užívanom už desať rokov ako kasáreň, ničivý požiar.

Víchrica oheň podporila. Skoro štyristo rokov starý kráľovský palác sa za niekoľko dní premenil na čmudiacu ruinu. Zhoreli krovy a veľká časť palácového zariadenia. Niektoré pevné klenby v nižších podlažiach potom ešte vyše sto rokov vzdorovali času.

Akoby zázrakom oheň ušetril hlavnú palácovú bránu s drevenými vyrezávanými reliéfmi. Tie sa zachovali až do druhej svetovej vojny. Potom ich zrejme vojaci alebo obyvatelia blízkych domov použili ako palivové drevo.

Na Hrade bolo 13. mája 2010 veľké upratovanie. Po niekoľkoročnej stavebnej činnosti pracovníci firmy Váhostav čistili vnútorné i vonkajšie nádvorie, aby mohli prísť prví návštevníci. Večerná búrka k vyčisteniu obrovskej čerstvo vydláždenej plochy ešte prispela. Z čestného nádvoria zmizlo zariadenie staveniska aj ploty okolo. Na západnej bráne čestného nádvoria sa objavili bohaté kamenné súsošia, aké tam boli až do prvej tretiny 19. storočia. Potom sa záhadne stratili. Akademický sochár Vladimír Višváder vytvoril na základe jestvujúcich analógií, nejasných historických kresieb, grafík, litografií a dokonca náhodných fotografií stratených originálov v rekordnom čase sochárske diela, za aké by sa ani tvorca pôvodných súsoší v 18. storočí nehanbil. Chýbajú ešte im zodpovedajúce súsošia na východnej bráne a na budovách strážnic pred vchodom do paláca. Každé musí byť individuálnym sochárskym dielom.

Aj baroková dekorácia južnej fasády paláca s predstavaným balkónom dostala znovu podobu, akú mala pred ničivým požiarom. Drevené krídla troch palácových brán, ktoré pred štyridsiatimi rokmi obnovili v zjednodušenej forme, sú doplnené o jemne vyrezávané detaily.

Pod vedením Jozefa Kuruca vytvorili rezbári v Dubnici na strednej bráne kvalitné repliky pôvodných reliéfov podľa modelu, ktorý na základe starých fotografií v spolupráci s historikmi umenia vymodeloval V. Višváder.

V strede čestného nádvoria je dlažba prerušená otvorom zakrytým doskami. Má tam stáť pomník. Aby sa návštevníci vychádzajúci z paláca, najmä budúci štátnici z cudziny, mohli pozrieť na príťažlivý tučný okrúhly konský zadok. Zadok legendárneho koňa ešte legendárnejšieho Svätopluka od slovenského sochára. Legendy totiž z jednoznačne zápornej postavy stredoeurópskych dejín urobili romantického hrdinu “mierumilovných” Slovanov. Najmä legendy marxistickými historikmi a ich pokračovateľmi prostredníctvom literárnych diel pochybnej kvality povýšené na úroveň “vedeckej pravdy”. Akoby sa skutočne každý donekonečna opakovaný nezmysel musel stať pravdou.

Stihomamom velikášstva hnaný Napoleon spôsobil na začiatku 19. storočia utrpenie a smrť tisícov Európanov. Dnes je za to vo Francúzsku (a, bohužiaľ, nielen tam) chápaný ako veľký hrdina a zjednotiteľ Európy. Pritom mu išlo len o naplnenie osobnej ctižiadosti byť cisárom, prípadne vládnuť celému svetu.

Svätopluk bol rovnako ako Napoleon chorobnou ctižiadosťou ovládaný psychopat. Odstránil Rastislava a zmocnil sa jeho územia. Vojenskou silou ich krajiny “zjednotil”, obyvateľstvo si podrobil. Príležitostne svojich poddaných predával do otroctva. Žiakov a pokračovateľov Cyrila a Metoda vyhnal z obsadeného územia. Asi mu vyčítali jeho hriechy.

Nie všetci obyvatelia takzvanej “veľkej” Moravy boli vládou svojho panovníka, ktorý údajne dostal od pápeža kráľovský titul, nadšení. Hlavy podrobených kmeňov (dnes sa im v literatúre hovorí kniežatá) hľadali podporu u silnejších nemeckých panovníkov. Tí, samozrejme, radi prijali ponuku proti nemu bojovať, hoci niektoré zo Svätoplukových manželiek (mnohoženstvo bolo bežné, Svätopluk mal iste doma celý hárem) boli ich sestrami či sesternicami. Preto tie v histórii známe vojny medzi “dobrými” Slovanmi a “zlými” Nemcami.

Po Svätoplukovej smrti si mnohí vydýchli. Nie legendárna nesvornosť jeho troch synov (minimálne jeden, najmladší z nich, mal nemeckú matku), ale najmä “nesvornosť” násilne zjednotených a podrobených slovanských kmeňov a ich náčelníkov viedla k logickému rozpadu nelogicky a násilne “zjednotenej” krajiny.

A za to všetko mu dnes, po tisíc rokoch, niekto stavia v Bratislave na ploche tereziánskeho hradného Čestného nádvoria jazdecký pomník. Má stáť na terase pred bratislavským hradným palácom ako stojí jazdecký pomník princa Eugena Savojského (vodcu víťazných kresťanských armád nad pohanskými Turkami) pred reštaurovaným kráľovským hradom v Budíne. Ibaže omnoho skromnejší. Hlavný ideológ myšlienky, aktívny súdruh eštebák agent s krycím menom Pamir, inicioval v minulosti pomníky komunistickým potentátom. Žeby bol po roku 1989 zmenil kabát?

Nemal by sa na Hrade postaviť aj pomník Hitlerovi? Veď nie vďaka Jankovi Alexymu, ale len vďaka 2. svetovej vojne hradný palác v Bratislave ešte vôbec stojí. Bol už pripravený projekt na odstránenie ruiny. Na jej mieste mali vyrásť novostavby podľa víťazného projektu bratov La Padula z Ríma! Vojenské udalosti tomu barbarskému činu včas zabránili. Svätoplukov pomník na Hrad skutočne nepatrí. Ani keby bol od najslávnejšieho svetového sochára. Ani keby bol pozlátený.

Štefan Holčík
FOTO - archív