Žiadna sabotáž, len som sa chcela ísť hrať
Vzadu na dvore, pri múre oddeľujúcom dva dvory, rástol štíhly vysoký strom. Lietajúce nažky sme si lepili na nohy, ba okúsili sme aj jeho listy. Boli kyslé, preto dostal pomenovanie „octový“. Dnes vieme, že to bol jaseň.
Keďže aj stromy majú svoju históriu, ani on nebol výnimkou. Niekoľko dní pred odchodom ruských vojakov dovliekli odkiaľsi fošne - dosky, a nášmu otcovi nariadili urobiť udiareň na vyúdenie slaniny. Vtedy aj civilisti museli plniť rozkazy, preto neodmietol, nemohol, nesmel!
Otec vedel urobiť či opraviť vari všetko, veď nie nadarmo mal prezývku “ezermešter” (znalec tisícich remesiel). Neohobľované dosky rámovou pílou narezal na rovnakú dĺžku, cólovými klincami stĺkol tri steny, postavil k “octovému” stromu, na konároch ktorého už viseli vojakmi navešané pôlty surovej slaniny a bôčiky.
Do stredu ohraničeného priestoru dal hŕbku čerstvých, mokrých pilín, podpálil, rozdúchal. Dym vystupoval smerom k slanine, každú chvíľu menil smer a nepríjemne štípal do očí. Bola som poverená pomaly prihadzovať na dymiacu kôpku pripravené piliny. Práca časovo neobmedzená...
Otec sa vzápätí vrátil s knihou Ivkova biela mať od J. Bodeneka, pre prípad mojej nudy. Čítala som rada, rýchlo a všetko, čo mi prišlo pod ruky, na obsahu ani rozsahu nezáležalo. Útlu knižočku s nádherne dojímavým dejom som aj od dymu zaslzenými očami priam zhltla.
Dievčatá spod brány na mňa nedočkavo pokrikovali, no nadarmo. Brzdila ma ruská slanina. Sedím na tŕní, knihou odháňam dotieravý dym, poctivo prikladám. V domnení, že keď priložím niekoľko suchých íverčekov, urýchlim celý proces údenia a budem oslobodená, priložila som...
Dymiaca kôpka sa rozhorela v nevinný rozpačitý plamienok olizujúci kmeň stromu zospodu, driapal sa ako lasica nahor, listy spodných konárov sa začali šúveriť, masť zo slaniny kvapkala do ohňa, syčala, vyprskávala a neuveriteľnou rýchlosťou červená zástava pohltila celý “octový” strom. Nasledovali výkriky hrôzy, nastal zmätok, zmobilizovalo sa vojsko aj obyvateľstvo okolitých domov, plnili sa vedrá, hrnce, lavóry, pomáhalo hasiť všetko, čo malo ruky a nohy, s jediným veľkým úsilím - zachrániť, čo sa dá. Len ja som zdupkala!
Krutý a nespravodlivý trest (od nášho otca) ma neminul - do odchodu Rusov zákaz vychádzania z bytu. Celé dva dni. To bola odplata za moju poctivú prácu. Až neskôr som sa dozvedela, že niekoľko kusov bôčika a slaniny zachránili...
Presmutný pohľad bol na obhorený strom. Na motúzy v jeho korune, na čierne oškvarky, ktoré ozobávali čimčarujúce vrabce. Ktovie, čo si asi čvirikali...?
Prešlo veľa jarí, kým sa jaseň zotavil a žil do času, pokiaľ ho pri asanácii domu v roku 1978 nevytrhli s koreňmi. Dospelí si dlho pošuškávali o sabotáži v súvislostí so slaninou, no ja viem svoje. Chcela som ísť za kamarátkami, hrať sa!!!
Helena Kloudová Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce