Cisárove miestnosti boli asi skromné

Lotrinský princ František Štefan (1708-1765) sa stal v roku 1732 miestodržiteľom v uhorskom kráľovstve so sídlom v Prešporku, terajšej Bratislave. Bol to prvý krok na jeho ceste k nepredvídanej kariére.

Z pomerne bezvýznamného príbuzného francúzskej kráľovskej dynastie Bourbonovcov a španielskych a rakúskych Habsburgovcov sa mal stať rímsky cisár nemeckého národa.

Francúzsky kráľ Ľudovít XV. sa vôbec neštítil pripraviť svojho bratranca Františka o jeho lotrinské kniežatstvo na rozhraní Nemecka a Francúzska. Potreboval ho ako náhradu pre svojho svokra, predtým poľského kráľa Stanislava Lesczynského, ktorý prišiel 1735 o svoje kráľovstvo. Františkovi Štefanovi ako náhradu za Lotrinsko sľúbili veľkokniežatstvo toskánske s hlavným mestom vo Florencii. Tam však ešte žilo posledné veľkoknieža zo starodávnej rodiny Medici. Až po jeho smrti (1737) sa mohol František ujať svojho „prideleného“ toskánskeho veľkokniežatstva.

Medzitým sa oženil (12. februára 1736) s dedičkou tónov posledného mužského potomka Habsburgovcov, cisára a kráľa Karola. Jeho jediný syn žil len po pol roka. Ako miestodržiteľ František možno „úradoval“ v priestoroch kráľovského paláca v Prešporku, ale keďže palác nebol veľmi spôsobilý na trvalé obývanie, ubytoval sa v paláci grófa Páffyho na terajšej Zámockej ulici. Palác je až na malé torzo zbúraný a na jeho mieste dnes stojí Svoradov internát. Na vedute mesta z obdobia pred polovicou 18. storočia je palác označený ako „lothringische Residenz“.

František bol ako dedič lotrinského kniežatstva a neskôr toskánske veľkoknieža sám veľmi bohatý. Po prevzatí Lotrinska Stanislavom Lesczynským mali obyvatelia možnosť rozhodnúť sa, či ostanú vo vlasti a stanú sa poddanými nového zemepána, alebo či zostanú verní pôvodnému pánovi. Mnohí sa rozhodli s Františkom svoju vlasť opustiť. Vytvorili kolónie vo Viedni, v Holíči, aj v Toskánsku. Do strednej Európy sa prisťahovali z Lotrinska vedci, lekári, stavitelia, architekti, umelci (najmä maliari), remeselníci.

Svoje súkromné záležitosti dokázal František striktne oddeliť od svojich panovníckych povinností. V blízkosti cisárskeho Hofburgu vo Viedni kúpil roku 1740 na ulici Wallnergasse grófsky palác, ktorý dal upraviť na administratívnu budovu. Tam umiestnil správy svojich lotrinských a toskánskych majetkov. Boli tam aj priestory pre jeho zbierky prevažne prírodovedeckého charakteru, ktoré tvoria základ Prírodovedeckého múzea (Naturhistorisches Museum) vo Viedni. Dom je ešte aj dnes známy ako „Kaiserhaus“.

V Holíči, kde bol František „domácim pánom“ zámku s viac ako 100 izbami, využíval cisár ako svoj súkromný byt len tri miestnosti. V prešporskej kráľovskej rezidencii mal pridelených viac miestností na prvom poschodí v severnom a vo východnom krídle. Z nich sú po rekonštrukcii zachované len tri v severnom krídle a nárožná miestnosť pod severovýchodnou vežou.

Dá sa predpokladať, že aj tu nasledovali smerom od severného schodišťa prvá a druhá predsieň, z ktorých druhá sa občas používala ako jedáleň. Za predsieňami bola pravdepodobne cisárova prijímacia sieň vhodná na malé privátne audiencie, a potom jeho pracovný kabinet s výhľadom na východ, na mesto. Z tejto miestnosti sa dalo malým schodišťom pod severovýchodnou vežou dostať do iných podlaží paláca, predovšetkým dolu ku kuchyni a ešte nižšie do záhradnej sály s priamym východom do parku. Pri všetkých miestnostiach cisárovho bytu v severnom krídle boli výklenky severných okien oddelené tenkými murovanými priečkami. Používalo ich služobníctvo, a boli v nich určite aj suché záchody.

V prešporskej rezidencii sa cisár zdržiaval pomerne zriedka. Jeho miestnosti boli asi zariadené pomerne skromne. Pozlátená štuková dekorácia na plafónoch a na stenách nebola mimoriadne bohatá, ale napriek tomu sa od schodišťa prechodom miestností stále stupňovala. Pár obrazov na stenách, pár kusov sedacieho nábytku, niekoľko stolíkov. Možno zasklená skriňa s knihami, možno vitrína so zbierkou zaujímavých skamenelín, minerálov, vypchatých zvierat, poľovníckych trofejí. Na stenách medzi oknami jednotlivých izieb smerom na juh, do nádvoria paláca, boli určite podľa vtedajšieho zvyku zrkadlá, pod nimi konzolové stoly.

Popis miestností z obdobia cisárovho života (zomrel v Innsbrucku 1765) nie je známy. Podľa analogických zariadení nie je však problémom miestnosti zariadiť historickým nábytkom tak, aby pripomínali rekonštruovaného paláca obdobie, keď tu Mária Terézia so svojím manželom žila.

Štefan Holčík
FOTO - autor