Obchodníci sa tvárili, že nevedia čítať
Do pivnice si každý zákazník poodnášal uhlie sám, alebo ho dal za poplatok odpratať. Kupovať kurivo bolo starosťou gazdiniek v domácnostiach, pretože živitelia rodín, zamestnaní v Dunajplavbe, Dynamitke, Tungsrame, Apolke, Káblovke, Cvernovke a inde, prichádzali domov neskoro popoludní.
Obyčajne sa kupovali dve-tri putne, podľa potreby, ale hlavne podľa finančnej situácie rodiny. Viac ani nebolo únosné, pri väčšom počte putní vás viac okradli. Na podvádzanie putnárov sa čoskoro prišlo, a my zvedavé malé Dunajošky sme boli neraz svedkami vybavovania si účtov medzi kupujúcimi a predávajúcimi trojjazyčne: „Mizeráblige Diebe!“, „Gonoszok striti!“, „Banda kmínska!“
Proti takýmto nadávkam boli putnári imúnni. Šibli úbohého koníka a vykrikujúc svoje „Úhlííí, Hóóólcz, Kóóóhle!“ tiahli ďalej. Putnárenie po čase zaniklo. Podvádzanie a okrádanie ľudí sa preniesli inde.
Podomoví podnikavci, Lacní Jožkovia, chodili od domu k domu, od brány k bráne, vyzváňali, vyklopkávali na dvere bytov a so strojeným úsmevom núkali svoj „tovar“. Celý sortiment mali vyložený na malom pultíku pred sebou, zavesený popruhom na krku. Všetko, čačky-mačky, stužky, opasky, šnúrky do topánok, hrebene rôznej veľkosti, prstienky, sponky, gumy do spodkov, gombíčky, ústne harmoniky, nožíky Sarajevo, zrkadielka, hlinené guličky na piganie vo vrecúškach a všakovaký brakový tovar, ktorý priam drzo vnucovali.
Majitelia činžiakov a domovníci, aby zabránili takému predaju, posedávaniu, potulovaniu a špineniu po domoch a po schodiskách vyvesovali na brány aj pod nimi veľké, dobre viditeľné tabule s nápisom: „Zákaz podomového predaja!“ Nebolo to nič platné. Obchodníci pri chytení tvrdili, že nevedia čítať (čo bolo celkom možné), alebo zákaz jednoducho strhli.
Obchodovanie s tovarom, alebo skôr s ľudskou nevedomosťou a hlúposťou im najviac vynášalo v nedeľu na Firšnáli (volali sme ho Škandalplac, bývalé Gottwaldovo námestie). Tu, na rozsiahlom priestranstve posiatom komediantskymi vozmi, pri rôznych púťových atrakciách, chodili pomedzi šiatre a zabávajúcim sa davom, prekrikovali verklikárov aj orchestrión, núkali, vychvaľovali, speňažovali „tovar“.
Podomový a pouličný predaj, hlavne výnosy z neho, sa im určite vyplácali, dôkazom čoho je poschodová vila v jednej bratislavskej mestskej časti, postavená lacným Jožkom, rodákom z Kysúc, ktorý nevedel čítať ani písať. A takých víl je v meste možno viac. Ja však viem iba o tejto.
Na jar a na jeseň sa Dunajskou ulicou ozývalo spevavé a ťahavé „Dróóóóótovať! Fléééékovať!“ Na rozdiel od putnárov a lacných Jožkov drotári boli vždy vítaní.
Helena Kloudová-JonášováDievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce