Spod vagóna sa ozvalo zborové „Ďakujeme!“

Dôležitú úlohu v živote dievčat z Dunajskej zohrala Malá stanica. Bola stanicou, kadiaľ prechádzali osobné vlaky, aj prekladiskom tovaru. Nás zaujímalo uhlie a drevo.

Na tzv. slepú koľaj pristavili vagóny. Robotníci hádzali kurivo na korbu áut. Plné odišlo, prázdne prišlo. Boli prázdniny v roku 1945. Kým iné dievčatá sa vypekali na Lide v Petržalke alebo na Ziegelfelde (Tehelné pole), my Dunajošky sme zásobovali uhlím a drevom naše rodiny. Na celú zimu.

Deň čo deň sme kráčali smerom na Malú stanicu. Každá z nás si pod pazuchou niesla dve menšie jutové vrecia. Jedno bolo rezervné, o ňom sa zmienim neskoršie. Vliezli sme pod odstavené vagóny a čakali, pokiaľ chlapi prehádžu kopec uhlia z vagónu na vlečku auta.

Až potom otvorili vagón zboku a nastala naša chvíľa. Uhlie padalo na zem aj pod vagóny a my sme ho šikovne zbierali holými rukami. Každá ho hádzala do svojho vreca. Čo na tom, že kus uhlia padol na ruku či na hlavu! Išlo predsa o to, aby bolo vrece plné. Robotníci o nás vedeli. Náročky hodili jednu-dve lopaty uhlia mimo. Spod vagóna sa vtedy ozvalo zborové: “Ďakujeme!”

Tá z nás, ktorá mala vrece naplnené, nečakala ostatné. Vrece hodila na plece, aby bola čím skôr doma, obsah vysypala do pivnice alebo do šopy a behom späť, kým sa vagóny nevyprázdnia. Neraz nás naháňal strážca zákona s vlčiakom. Vtedy sme vrecia s prácne nazbieraným uhlím či drevom pozahadzovali, aby sa nám ľahšie utekalo.

Stretnutie bolo vždy pri Konskej reštaurácii, vlastne pod jej bránou, odkiaľ bol dobrý výhľad na vagóny aj na vzďaľujúceho sa strážnika. Po utíšení “búrky” zbieranie pokračovalo ďalej, do spomínaných náhradných vriec. Takýmto spôsobom sme nanosili kurivo pre naše rodiny. Na dievčenských pleciach, ktoré boleli, ale už dávno preboleli. Také boli prázdniny dievčat z Dunajskej ulice. Cítili sme sa bohaté vo svojej chudobe.

Po vojne uhlie aj drevo predávali za drahé peniaze “putnári” i priekupníci vezúci sa na malom voze ťahaným hnedým vychudnutým koníkom, s tvárami aj šijami čiernymi od uhoľného prachu. Svietili im iba očné bielka.

Po ulici vykrikovali “Uhlííí, Hóóólcz, Kóóóhle!” Občas niektorý rezko zoskočil z voza, vošiel do domu, pod bránou hlasno zakričal a čakal. Kto mal záujem, kupoval. Mierou bola putňa z plechu so širokými ľanovými popruhmi na ramená, s obsahom asi 50 kilogramov.

Putnári mazaní všetkými možnými masťami používali na ošmeknutie zákazníkov rôzne triky, ako napríklad zdeformovanú putňu, či zospodu smerom dovnútra vypuklé dno. Predávali rafinovane. Naspodok hodili tri-štyri väčšie kusy uhlia, navrch opatrne nasypali drobnejšie a aby sa nezosypalo na dno, išli pomalým šuchtavým krokom, hrbiac sa pri tom, dokazujúc kupujúcemu ťarchu obsahu v putni. Uhlie zhodili na trotoár (chodník) a zákazník nevychádzal z údivu nad jeho “množstvom”.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce