Priestor nahradila sochárska výzdoba
Architekti Márie Terézie nemali ľahkú úlohu. Väčšinu svojho času venovali prestavbám starších hradov, palácov a kaštieľov, aby vyhovovali požiadavkám barokovej doby a štátnej reprezentácie. Len zriedkakedy sa im podarilo dostať objednávku na novostavbu.
Keď uhorské stavy uznali 1741 Máriu Teréziu za svoju novú kráľovnú a súhlasili s jej korunováciou, žiadali ju, aby obnovila kráľovskú rezidenciu v Budíne. Musela im to sľúbiť, ale potichu sa snažila skôr o obnovu rezidencie v Prešporku. S prácami v Budíne sa síce začalo, ale sama kráľovná považovala myšlienku kráľovskej rezidencie v Budíne za smiešnu. “Ridicule”, ako sa sama vyjadrila.
Prvé tereziánske plány na prestavbu rezidencie v Prešporku vypracoval zrejme cisársky architekt lotrinského pôvodu J. N. Jadot, ktorý odišiel v roku 1753 natrvalo do Bruselu. Vo Viedni sa zachovala séria plánov na prestavbu hradného paláca z obdobia okolo roku 1750, za autora ktorej sa považuje Jadot. Výzor hradného paláca sa mal zmeniť najmä prístavbou kaplnky s oválnym pôdorysom pri západnej fasáde. Ďalšiu sériu plánov, ktoré vznikli pred rokom 1760, vypracoval pravdepodobne G. B. Martinelli. Ani tie sa nerealizovali.
Plány datované 2. decembrom 1762 sú pravdepodobne dielom Nicolasa Pacassiho. Tento projekt sa uskutočnil. Nebolo ľahké prerobiť obrovský stredoveký kubus na rokokový palác. Obrovskú plochu stien mali odľahčiť zväčšené okná a na južnej strane aj náznak omietkovej barokovej fasády s balkónom na prvom poschodí. Balkón podopreli hrubou murovanou plentou, ktorá zakryla aj pozostatky pôvodného gotického kamenného vstupného portálu. Menší balkón v strede východnej steny paláca na velikánskej ploche opticky zanikal.
Podľa francúzskych vzorov museli upraviť aj priestor pred palácom. Nad priekopou, ktorá obkolesovala palác a nad prudko klesajúcim svahom smerom k juhu, k Dunaju, vybudovali rozsiahlu terasu. Terasa je umiestnená na murovaných oblúkoch podopretých mohutnými kamennými piliermi. Po stranách ju olemovali prízemnými budovami strážnic a dvoma mimoriadne dekoratívnymi bránami.
Južnú stranu ponechali otvorenú ako krásnu vyhliadku do krajiny. Skutočný “belveder”. Bočné budovy strážnic a dvojica brán tvoria jedinečný celok s prízemím hradného paláca, ktoré sa v strede pod balkónom otvára troma bránami do vnútorného nádvoria paláca.
Novovzniknuté vonkajšie nádvorie sa stalo čestným nádvorím - cour d´honneur - nádvorím prijímajúcim čestných hostí. Rozhodne bolo miniatúrne v porovnaní s čestnými nádvoriami vo Versailles, v Štokholme, Charlottenburgu, v Prahe či v Schönbrunne. Prichádzajúci vôbec nemal postrehnúť, že sa nachádza na moste. Konštrukcia pilierov a klenutých oblúkov pod čestným nádvorím akoby bola inšpirovaná v 17. a 18. storočí známymi rytinami bádateľov, ktorí si tak predstavovali konštrukciu visutých záhrad legendárnej kráľovnej Semiramis.
Nádvorie nebolo možné rozšíriť na žiadnu stranu. Ani do stredu nádvoria vedome neumiestnili nijakú fontánu či sochu. Poškodili by tým architektonickú koncepciu nádvoria, ktoré sa navyše smerom na juh zvažuje. Nádvorie muselo byť voľné pre pohyb čestnej stráže a pre koče a jazdcov prichádzajúcich do paláca.
Priestorový nedostatok mala zrejme kompenzovať sochárska výzdoba. Na atiky strážnic a na brány čestného nádvoria umiestnili 14 kamenných skupín komponovaných z brnení, zbraní (diel, pušiek, oštepov, halapartní, mečov, šablí), nábojov, delových gúľ, práporov a vlajok, obranných štítov, bubnov a iných symbolov vojenstva. Nad každou skupinou sa vznášala vojenská helma.
Také skupiny, aranžované zo skutočne ukoristených predmetov, sa v antickom Ríme prezentovali pri oslavách víťazstva (“trophaeum”). V európskej architektúre 17. a 18. storočia sa objavujú často ako ozdoba architektúry. Možno ich vidieť vo Versailles rovnako ako vo Viedni, vo Florencii, v Prahe. Nikdy sa neobjavia dve identické skupiny. Každá je originálnym sochárskym dielom.
Mária Terézia sa ťažko mohla chváliť mnohými vojenskými úspechmi. Trofeje v Prešporku mali možno pripomínať víťazstvá armád jej predkov v bojoch proti Turkom. Možno mali byť holdom aj princovi Eugenovi Savojskému, ktorý pôsobil v roku 1704 ako vojenský veliteľ hradu a porazil tu kurucov. Jeho viedenské paláce, najmä však Oberes Belveder sú ozdobené desiatkami kamenných súsoší trofejí, ktoré mohli inšpirovať aj tvorcu pôvodných súsoší v samotnom Prešporku.
Fragmenty tereziánskych kamenných trofejí sa nachádzali podľa starých fotografií ešte na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia v areáli hradu. Niektoré sa našli zamurované v múroch z 19. storočia. Na základe zachovaných fragmentov a dôkladného štúdia analogických súsoší v Rakúsku, v Čechách, v Maďarsku a v Taliansku pracuje teraz akademický sochár Vladimír Višvader intenzívne na tvorbe ich voľných kópií.
Skupiny trofejí budú, ako v 18. storočí, na povrchu pokryté lesklou bielou farbou. Mali totiž pôsobiť dojmom, akoby boli z carrarského mramoru alebo z porcelánu. Hroty zbraní a žrdí, na ktorých vejú kamenné zástavy, budú železné a pozlátené pravým zlatom. Tak ich videla aj Mária Terézia.
Štefan Holčík
FOTO - V. Višvader