Vyľakalo ma: Na Dunajskej 41 malo strašiť

Prvé dni po vojne, sa pred I. štátnym gymnáziom v tzv. predzáhradke povaľovali hŕby obhorených papierov a kníh. Jednu neporušenú, ktorej titul bol Povesti starej Bratislavy, som zdvihla. Zimomriavky mi naskakovali po celom tele a zmocňovala sa ma triaška pri čítaní povesti Na Dunajskej 41 straší!

Veď to bol dom, v ktorom sme bývali!!

Kniha išla z rúk do rúk, viem, že sa nenašlo žiadne z nás dievčat, ktoré by ju neprečítala. Nakoniec zostalo z nej iba torzo, uložené do zabudnutia.

Na Dunajskej 41 “strašilo” vtedy, keď po smrti Mari néni Tégliasovej a jej druha, dedka Hazuchu, najstarších obyvateľov domu, do ich bytíka prišla bývať čudná osoba samotárka.

Príchodom domov a zatvorením dverí v hociktorú dennú alebo nočnú hodinu sa začal od nej ozývať buchot. Nevedeli sme si to nijako vysvetliť. Mne prišla na um povesť z nájdenej knihy. Žeby neklamala? Dopátrať sa, čo robí Kikimora, tak sme ju nazvali, nebolo ľahké. Jediné úzke okno do dvora mala vždy zastreté nie práve najčistejšou kvetovanou handrou. Začali sme sledovať jej príchody, osobitne jej rituál, ktorý predchádzal pred vstupom do bytu.

Z kabelky vybrala biele husacie pierka, také, akými sa mastia buchty, tri razy na ne popľula, omietla nimi kľučku na dverách, vybrala bielu handričku, kľučku poutierala, potom obzerajúc sa a hundrajúc vkĺzla dnu. Hneď nato sa začal buchot. V našom pátraní nastal určitý pokrok vtedy, keď jej poštár doručil list.

Poodchýlila dvere a my, pozerajúc sa spoza záclony nášho kuchynského okna, uvideli sme lôžko fakíra. Prah dverí mala husto pobitý niekoľkými cólovými klincami. Konečne sme objavili, čo buchotalo, ale tajomstvo prečo, to sa nedozvedel nikto. Napadlo mi vyviesť Kikimore nejaké psovstvo. Keď straší, nech straší...

V čase jej neprítomnosti v byte sme spoločnými silami (mladšia sestra Anuľka a ja) pretiahli z nášho okna nad jej okno tzv. gombíkovú niť a klincami dobre pripevnili o okenicu.

Po zotmení, keď sa opäť ozval buchot, navlhčenou handričkou som začala pomaly šmýkať po niti. Tá vydávala strašidelné kvílivé zvuky ozývajúce sa zatmeným dvorom.

Kikimora vybehla z kutice sťa prízrak, v bielom rubáši, s vlasmi ako kúdeľ navlečený na praslici, pokľakla, odpľula si, stĺpikom obrátila oči, obe ruky zdvihla nad rozcuchanou hlavou a pritlmeným hlasom čosi nezrozumiteľné, no radostné šepotala a pokyvovala hlavou. Potom vošla dnu - a bolo ticho. Buchot sa už nikdy viac neopakoval, ale rituál počas príchodu dodržiavala aj naďalej.

Onedlho sa odsťahovala. Nakoniec dožila v ústave pre choromyseľných. Rozšírilo sa, že bola členkou akejsi sekty.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce