Zrkadlová sieň bola veľkým zážitkom

Keď Mária Terézia prišla do Prešporku prvý raz po dokončení rekonštrukcie kráľovského paláca na Hrade, vstúpila do snehobieleho areálu. Pred palácom stálo úplne nové biele Čestné nádvorie, ohraničené dvoma strážnicami a dvoma bránami, z ktorých východná bola len ozdobnou kulisou.

Strážnice aj brány žiarili bielou farbou. Na nich sa vypínali kamenné súsošia predstavujúce vojenské trofeje, aj tie natreté lesklou bielou farbou, takže pôsobili ako výrobky z porcelánu alebo z bieleho carrarského mramoru.

Pomedzi prízemné budovy strážnic sa prichádzalo k trojitému vstupu do paláca, nad ktorým sa vznášal na kamenných konzolách balkón a nad ním nová baroková fasáda. Nasledoval trojitý vestibul na prízemí, ktorým sa prechádzalo na nádvorie. Hoci vestibul nemal žiadne okná, len brány, bol veľmi svetlý. Biela farba stien odrážala svetlo vnikajúce z bieleho nádvoria. Bielou arkádovou chodbou sa schádzalo do nového schodiska v západnom krídle. Široké schodisko vytesali do pôvodne mimoriadne hrubého stredovekého obvodového múru pevnosti. Aj schodisko bolo žiarivo biele.

Zábradlia, ako aj steny mali vyleštený povrch, aby čo najviac rozptyľovali cez široké vysoké okná vnikajúce svetlo. A aby večer znásobovali svetlo sviečok či faklí, ktoré nieslo služobníctvo. Visiace lustre ani nástenné svietniky tam neboli. Neboli tam ani zrkadlá, ktoré by mohli umelé svetlo znásobovať. Tie boli rezervované pre oveľa bohatšie zariadené sály paláca, rovnako ako pozlátené štukové ornamenty. Počas rekonštrukcie paláca pred 40 rokmi sa zdalo, že štukatúry boli už v 18. storočí pozlátené. Ukázalo sa, že nie.

Na prvom - reprezentačnom - poschodí vchádzal privilegovaný návštevník zo schodišťa do prvej predsiene, pomerne skromne zariadenej. Neboli tam obrazy ani nábytok, možno okrem niekoľkých príležitostných lavičiek či stoličiek. Službu konajúci vojenskí hodnostári, komorníci, lokaji, aj návštevníci tam museli stáť. Štukové ozdoby plafónov boli len skromne pozlátené.

Nasledovala druhá predsieň, kde už viseli na stenách obrazy, ale ani tá nebola zariadená stálym nábytkom. Zlátenie štukatúr a vyrezávaných ornamentov obloženia stien bolo bohatšie ako v predošlej miestnosti, ale nie prehnané. Zlatom žiarili bohato vyrezávané rámy početných obrazov. Možno tam bolo pár príležitostí na sedenie. Ak však prichádzal niekto na audienciu ku kráľovnej, nemal čo vysedávať v predsieni. Nebola to čakáreň, na akú sme dnes zvyknutí u lekára. Druhá predsieň niekedy slúžila aj ako jedáleň panovníckej rodiny.

Aj v prešporskom kráľovskom paláci sa zrejme občas používala druhá predsieň ako jedáleň. Žiadna iná miestnosť v paláci nie je na historických plánoch označená ako jedáleň. Ak tam Mária Terézia s rodinou obedovala či večerala, stoly na túto príležitosť vždy doniesli. Mimo týchto chvíľ bola miestnosť bez nábytku, prázdna.

Obe predsiene mali byť len predohrou pred vstupom návštevníka do hlavnej siene, alebo do ďalšej, menšej, audienčnej siene, v ktorej stál trón uhorskej kráľovnej. Tieto dve siene mali bohatú a výrazne pozlátenú dekoráciu na stenách aj na plafónoch. Hlavným prvkom dekorácie miestností však boli obrazy. A to nie hocijaké. Bol tu predovšetkým hodnotný portrét Márie Terézie v róbe vyšívanej perlami a drahokamami, v ktorej ju korunovali za uhorskú kráľovnú. Na ďalších obrazoch v hlavnej sieni boli skupinky cisárskych detí: následník trónu Jozef, dve najstaršie arcikniežatá, tri arcikňažné, štyri arcikňažné so svojím bračekom-arcikniežaťom.

Nasledovala zrkadlová sieň. Tá bola najbohatšie ozdobená. Zrkadlá a bohato pozlátené štukatúry na plafóne, ako aj zlaté rámy zrkadiel a zlatom pokryté vyrezávané časti obloženia stien, boli pre človeka 18. storočia nezabudnuteľným zážitkom. Na stoloch s mramorovými doskami stáli vázy a misy z čínskeho porcelánu, vtedy najvyšší stupeň prepychu. Prechod z bieleho nádvoria cez čisto biele schodište do zlatej zrkadlovej sály bol veľmi pozvoľný. Postupné navyšovanie hodnôt a dekorácie nebolo náhodné. Bol to architektmi baroka premyslený systém prezentovania paláca.