Závideli sme obedy v záhrade pod orechom

V čerstvej pamäti sme ešte mali výjavy z lúčenia nedobrovoľne odchádzajúcich a svoje domovy opúšťajúcich susedov, ako aj dojmy z petržalského geta a už do príbytkov „odsunutých“ začali prichádzať prví nájomníci.

Ľudia, ktorých bombardovanie Bratislavy pripravilo o strechy nad hlavami, od Apolky, z Legio domov, od Zuckermandla, Blumentálu. Vtedy sa prisťahovala aj rodina Satinských so štvorročným Ďuskom. Jeden z bytov pridelili vdove, matke so siedmimi deťmi, robustnej energickej žene s beľmom na oku. Keď karhala ratolesti (robila to denne), jej hlas sme počuli cez tri dvory, ba až na ulicu.

Kým sa naše mamky starali o domácnosť, teta, nazvime ju teta J., chodila do práce. Na starosti mala verejné WC na Stalinovom námestí, v blízkostí veľkolepej sochy J. V. Stalina. Pretože generalissimus svoj zasnený pohľad upieral priamo na uvedenú inštitúciu, verejné WC zrušili a otvorili nové, pred Mestskou sporiteľňou. Tam teta začala pracovať a bola rada, že má bližšie k domovu. Denne, v čase obeda, opúšťala svoju podzemnú kukaňu, aby skontrolovala “ordung” (poriadok) v byte. Päť mladších detí chodilo do školy.

Nedele mala voľné. Keď to počasie dovoľovalo, obedovali na dvore pred ich bytom pod košatým orechom, na ktorom orechy nikdy nedozreli. Ešte zelené sme ich pootĺkali. Nedeľňajší jedálenský stôl bol zložený zo štyroch školských lavíc, pri ňom osem stoličiek, všetko prinesené z vedľajšieho gymnázia. Po vojne takýto inventár nechýbal nikomu.

Keď ručičky hodín na veži Modrého kostolíka ukazovali dvanástu, srdcia zvonov sa rozozvučali, ich hlahol sa zlieval s hlasom zvonov sv. Ladislava na Špitálskej ulici, vtedy hlava rodiny stojaca na prahu dverí v miernom rozkroku, s rukami založenými v silné boky, prekrikujúc vyzváňanie zvonov, prenikavým hlasom začala vyvolávať: “Élzáá, Maricáá, Alicáá,” potom zrýchlila výpočet potomkov: “Zdena, Ema, Ola, Rudóóó, obedovať.” Mená deti zoradené od najstaršej po najmladšieho. Keď niektoré pribehlo a sadlo si, kričala ďalej, ibaže vynechala meno sediaceho decká. Jej vyvolávanie trvalo dovtedy, kým všetci nezaujali miesta za stolom.

Až potom začala pomalými pohybmi veľkou oberačkou naberať z objemného hrnca váru nedočkavým hladošom. Na jej pokyn sa začal o preteky ozývať hlasný, rýchly štrngot lyžíc. Počas štrngania teta J. švacla ofikanec tomu, kto bol k nej najbližšie s dôrazným napomenutím: “Nahánajú ta?”. A hneď si aj odpovedala: “Ne! Tak jec jako osoba!”

My zo štyridsaťjednotky, sme sedeli na múriku ako lastovičky na telegrafnom stĺpe, hompáľali nohami a trošku závideli nedeľné obedy na čerstvom vzduchu.

Závisť nás veľmi rýchlo opustila, keď otec priniesol domov noviny Slovák a nahlas čítal: Vyhlasujem, že ja, vdova A. J (uvedené celé meno) za svoju dcéru M. J. žiadne dlhy neplatím.”

Žiaľ, na Dunajskej ulici vyrástla aj biela vrana - ale nebola to pravá Dunajoška.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce