Varga báči kričal: Chruška ešče nesrala

Ovocná záhrada a park, pozostatok bývalého lazaretu (spolu s kostolíkom asanovaným v roku 1937) sa rozprestierali z Dunajskej po Lazaretskú ulicu, jedným múrom oddelené od Detskej nemocnice a Svätoplukových kasární, druhým od dvora domu číslo 41 a z oboch ulíc oplotené nízkymi múrikmi.

Detské ihrisko vybudovali a verejnosti sprístupnili až rok po vojne. Park a záhradu dovtedy strážil „vartáš“ Varga báči, ako sme ho familiárne volali.

Starý pán s vlasmi ako sneh, ktorý keď raz napadne, už sa nikdy neroztopí, ostrihaný „na ježka“, na nich nosil čiernu koženú čiapku so šiltom. Postavu mal vysokú, zavalitú, chôdzu vzpriamenú, generálsky ráznu a v ruke zvieral neodmysliteľnú bakuľu, či skôr čugaňu, vždy pripravenú zasiahnuť nežiaducich návštevníkov ovocnej záhrady.

My Dunajošky sme vedeli pracujúcemu dôchodcovi poriadne strpčiť život, najmä popoludní, keď si dával „šlofíka“, alebo za dažďa, vtedy z malého záhradného domčeka nevychádzal von.

Chlapci Dunajoši nás v tom čase zaujímali akurát tak, keď sa išlo do akcie - hrušky, slivky, jablká. Ten, ktorému sme sľúbili podiel z rabovačky, sa postavil u nás na dvore k dvojmetrovému tehlovému múru, dal rabaka, čiže prsty zaklinil do seba, dlane hore a „oberačky“ rad radom vyskakovali ako opice. Živý rebrík fungoval vždy znamenite. Tie menej odvážne sedeli v merku na plote, alebo číhali na starom gaštanovom strome pripravené dať signál, keby sa objavil strážca.

Zrelé i nezrelé ovocie sme prehadzovali rýchlosťou blesku cez múr do dvora. Spiatočná cesta viedla behom naprieč záhradou smerom na Lazaretskú, kde bol nízky plot, odtiaľ na štyridsaťjednotku. Keď všetky „oberačky“ boli na mieste, teda pod múrom „víťazstva“, opantal nás nespútaný živel radosti. Nastala deľba koristi, na hromádky, vždy rovným dielom a potom, v tureckom sede, ukájali sme nenásytnosť našich žalúdkov. Polúskali sme jadierka, poroztĺkali kôstky od marhúľ, ostali iba nejedlé stopky.

No boli aj smolovaté dni, keď nás pri čine prekvapil Varga báči, ukrytý v kríkoch. Kradlošky naháňal po záhrade, no naše behúne boli rýchlejšie, leteli sme sťa strelené. Dokonca sme mali pocit, že nám narástli krídla. Udychčaný chudák v rozčúlení za nami chrapľavým hlasom kričal: „Chruška ešče nesrala, ket pude, dostaneš, polny čapicu.“ Napriek jeho sľubom, sme v nestráženej chvíli v záhrade znovu bašovali a kmínili.

Čert vie, prečo sme boli tak vrcholne bezohľadní k starému vartášovi!

Jedno poobedie ležalo pod naším múrom množstvo jabĺk, hrušiel i slivák. Stáli sme nad ovocím, vyvaľovali okále ako plánky, až ktorási z nás utrúsila tichým previnilým hlasom, kývajúc uznanlivo hlavou: „No vidíte, dobrý báči dodržal slovo, chruška už je srala!“

Ovocie sme pozbierali aj pojedli, ale akosi nám nechutilo. Nebolo to ono.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003) 
Pokračovanie nabudúce