Nové hlavné mesto potrebovalo budovy
V tridsiatych rokoch 16. storočia sa Prešporok - Posonium - stal hlavným mestom uhorského kráľovstva. Znamenalo to vznik, respektíve príchod štátnych (kráľovských) inštitúcií, aké predtým v meste nesídlili.
Mesto sa stalo miestom, kam kráľ zvolával stavovské snemy. Vlastne už v roku 1526, po nešťastnej smrti kráľa Ľudovíta II., sa tu zišli uhorskí magnáti (lepšie povedané časť z nich), a v priestoroch františkánskeho kláštora zvolili za kráľa Ferdinanda z rodiny Habsburgovcov. A keď Ferdinand po smrti protikráľa Jána Zápoľského nakoniec trón získal, ukázalo sa výhodné zriadiť v pevnom zámku nad mestom stálu kráľovskú rezidenciu, kde mohla byť bezpečne uložená aj koruna kráľovstva.
Kráľovský hrad nad mestom sa však nenachádzal na území mesta. Bola to samostatná sídelná jednotka. Ak chcel kráľ v minulosti prenocovať v meste, použil buď svoj dom na mieste neskoršieho prepoštského paláca na Kapitulskej ulici, alebo prijal pohostinstvo niektorého bohatého patricija. Aj vdova po Ľudovítovi, kráľovná Mária, sestra novozvoleného kráľa Ferdinanda, bývala v meste na Hlavnom námestí v meštianskom dome na mieste terajšej kaviarne Roland.
Prvý snem zasadal v kláštore františkánov, ale čoskoro sa ukázalo, že na snemovanie treba vhodnejšiu budovu. Preto na mieste terajšieho bankového domu na Laurinskej 10 vznikol „Landhaus“. Tento názov sa obyčajne prekladá ako „krajinský dom“, čo však nie je celkom presné. Názov súvisí s nemeckým výrazom pre snem - „Landtag“. Objekt sa zadnou stranou dotýkal mestského opevnenia. V roku 1924 ho demolovali. Je zachovaná len jedna nejasná fotografia ulice, kde vidno aj priečelie snemovne už so zmenenou barokovou fasádou. Ak práve nezasadal snem, používala sa veľká sála aj na iné účely. Hrali sa tam napríklad aj divadelné predstavenia.
Druhým významným objektom vo vnútornom meste bol palác Kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorú zriadil snem počas svojho zasadania na prelome rokov 1723/24. Na kancelárie pracovníkov miestodržiteľskej rady získali niekoľko starších objektov na severnej strane Hlavného námestia, na jeho nároží s Františkánskym námestím. Domy zjednotili spoločnou strechou a spoločnou fasádou. Dom mal po prestavbe charakter šľachtického paláca. Veď v ňom aj pracovali samí šľachtici. Ich práca v úrade bola výsadou. Neboli za ňu platení, živiť ich museli vlastné majetky, teda vlastní poddaní.
Omnoho výstavnejší je objekt ďalšieho „úradu štátnej správy“ (ako by sme dnes povedali). Je to zachovaný, hoci niekoľko ráz prestavaný, objekt terajšej Univerzitnej knižnice na Michalskej ulici. Postavili ho v rokoch 1753 až 1756 na mieste viacerých stredovekých meštianskych domov ako sídlo Uhorskej kráľovskej dvorskej komory. Zachovaný projekt fasády, ktorý vyhotovil cisársky architekt Giovanni Battista Martinelli, predstavuje palácovú budovu akoby nestála v radovej zástavbe ulice, ale kdesi na voľnom priestranstve.
Hoci sa jeho projekt realizoval len s nepatrnými zmenami, v úzkej ulici palác takto nikto nevníma. Zaujímavé je, že kamenný portál urobili inak, najmä že vypustili projektované sochy v nadživotnej veľkosti, ktoré mali stáť na kamennom zábradlí po oboch stranách balkóna nad bránou. Namiesto toho použili vo Viedni častý motív balkón nesúcich atlantov. Aj sochárska výzdoba trojuholníkového tympanonu je trochu iná než, ako si ju predstavoval projektant.
Dvere na balkón a okná po ich stranách boli vyššie a zasklené aj v polkruhovom hornom poli. Ich tvar zjednodušili pravdepodobne počas prestavby na snemovňu v 30. rokoch 19. storočia. Biele polkruhové polia dnes pôsobia na dôkladne rekonštruovanej barokovej fasáde paláca cudzorodo, rovnako ako nedôsledne opravené zábradlie balkóna, kde pôvodné železné ľudské masky nahradili nevkusné „kytičky kvetov“.
Po roku 1850 sa do budovy nasťahoval súd. Koncom roku 1951 padlo rozhodnutie umiestniť do bývalého paláca Uhorskej kráľovskej dvorskej rady Univerzitnú knižnicu. Nasledovala pomerne necitlivá prestavba v štýle socialistického realizmu, ktorej padli za obeť aj historické sály uhorského snemu, kde ako ablegáti rečnili Ľudovít Štúr či Lajos Kossuth. Priestory Univerzitnej knižnice v tejto budove sprístupnili 1. septembra 1956.
Štefan Holčík
FOTO - archív