Z Bratislavy do Viedne sa išlo 12 hodín

Medzi obyvateľmi Prešporka a Viedne panovali v minulosti veľmi čulé styky. Územie mesta v 13. storočí obsadili noví prisťahovalci z južného Nemecka. Spoločná reč bola iste jedným z dôvodov, prečo občania Prešporka inklinovali k susedom z Rakúska viac ako k pôvodnému slovanskému obyvateľstvu.

V roku 1287 ovládlo územie novozaloženého mesta rakúske knieža Albert z Babenbergu. S tým, samozrejme, nemohol uhorský kráľ súhlasiť a uzurpátora zo západnej časti svojho kráľovstva vyhnal. Kam sa utiahli počas vojenských udalostí mešťania, nie je známe. Po skončení konfliktu sa obrátili na kráľa s tvrdením, že počas obsadenia mesta prišli o svoje privilegiálne listiny. Požiadali ho, aby im potvrdil stratené privilégiá. Spísali si to, čo sa im hodilo (dá sa predpokladať, že pôvodné privilégiá boli omnoho chudobnejšie) a kráľ to v decembri 1291 podpísal. Už v roku 1300 rakúske kniežatá znovu mesto obsadili. Ich vláda tu trvala do roku 1312.

Veľké majetky tu medzitým získal kláštor v Heiligenkreuzi. Vlastnil nehnuteľnosti s kaplnkou svätej Kataríny na Michalskej ulici, ale aj celé Vajnory. Zdá sa, že vtedy mimoriadne prosperovalo predmestie Schöndorf (teraz Obchodná ulica). Spomína sa tam kostol svätého Gottharda, čo je typicky rakúske patrocínium.

Dôkazom o význame susedstva týchto dvoch miest, ktoré sú aj dnes navzájom najbližšie situovanými hlavnými mestami na svete, je zachovaný plán Viedne z obdobia pred rokom 1439 („albertinischer Plan“), kde je na okraji zakreslený aj pôdorys Prešporka a schematický nákres hradu nad Prešporkom („Haus ob Pressburg“).

Spojitosť mesta s Viedňou sa znásobila v čase vlády Mateja Korvína, ktorý svoj život dožil vo Viedni (1490). V Prešporku síce založil Academiu Istropolitanu, avšak ako filiálku viedenskej dominikánskej univerzity. Trvalé a pevné vzťahy miest po roku 1526 (bitka pri Moháči) boli najmä výsledkom voľby Ferdinanda Habsburského za uhorského kráľa a vyhlásenie Prešporku za hlavné mesto uhorského kráľovstva.

Napriek relatívnej blízkosti nebola cestná doprava medzi mestami vždy ideálna. Dalo sa však aj priplávať loďou, len späť „hore“ do Viedne to potom dlhšie trvalo. V decembri 1764 to Leopoldovi Mozartovi trvalo až 12 hodín! Cesta bola zamrznutá a koníky mali čo robiť, aby poštový voz ešte pred štedrou večerou dotiahli do Viedne! Stalo sa to totiž 24. decembra.

Dnes cesta vlakom do Viedne trvá necelú hodinu. Vlakových, autobusových a lodných spojení je neuveriteľne veľa.

V rokoch 1909 až 1913 sa usilovne pracovalo pozdĺž cesty z Viedne do Prešporku cez Schwechat, Deutsch-Altenburg, Hainburg. Akciová spoločnosť A.E.G.-Union tu stavala trať elektrickej železnice. Jednej z prvých na svete, ktorá mala dopravovať cestujúcich niekoľkokrát denne na vzdialenosť viac ako 60 km. Trať sa začínala vo Viedni pri hlavnom colnom úrade, a keďže cieľovou stanicou bol Pressburg (oficiálne Pozsony, ako to stopercentne dodržiavali aj autori článkov v novinách s názvom Pressburger Zeitung), trať dostala úradný názov „Pressburger Bahn“.

Prví pasažieri sa elektrickým vlakom viezli 1. februára 1914. O blížiacej sa vojne ešte vtedy nikto netušil.

Z pamätnej publikácie, ktorú vydali k začiatku dopravy, sa čitateľ dozvedá, že myšlienka tu bola už dávno, ale uhorská strana sa snažila postavenie trate znemožniť, lebo sa obávala, že by sa mesto znovu rýchle ponemčilo, čím by práve úspešne dokončená maďarizácia vyšla nazmar.

Na uhorskom území sa nachádzalo len 7,5 km novej trate, ostatný úsek bol na území Dolného Rakúska, kde snem už v roku 1904 stavbu odsúhlasil. Vyjednávania o uhorský súhlas sa vliekli do 1909. Vlaky Pressburger Bahn využívali na malom úseku blízko Schwechatu a Fischamendu, ako aj medzi Petronellom a Hainburgom, aj trať štátnej železnice. Lokomotívy vlakov boli napájané z dvoch rôznych elektrických zdrojov, na území miest jednosmerným prúdom, na diaľkovej trati striedavým prúdom. Okrem nákladných elektrických vlakov mala spoločnosť v roku 1914 štrnásť vagónov pre osobnú dopravu s kapacitou 60 cestujúcich v jednom vagóne. Cesta z jedného mesta do druhého trvala vtedy skoro tri hodiny.

Pre cestujúcich to však bol úžasný zážitok. Elektrický vlak viezol cestujúcich tam a späť šesťkrát denne. V roku 1934 prestali elektrické vlaky prichádzať do centra Bratislavy. Pôvodne robili slučku od Starého mosta Štúrovou ulicou k Mestskému divadlu a Carltonu, odtiaľ na Vajanského nábrežie, kde bola stanica pred budovou terajšieho Miestneho úradu mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, ďalej vedľa vládnej budovy (teraz FF UK) späť na most. Počas vojny Pressburger Bahn končila na železničnej stanici Engerau, na mieste terajšej modernej stanice Bratislava - Petržalka.

Dnes sa končí vo Wolfsthali, lebo na mieste pôvodného pokračovania trate k štátnej hranici postavili v 70. rokoch továrenský a skladový objekt.

V deväťdesiatych rokoch sa logicky objavila myšlienka dobudovať chýbajúci úsek koľajovej trate a obnoviť premávku až do centra Bratislavy. Napriek množstvu iných možných dopravných spojení s Viedňou sa možno Bratislava dočká aj tohto riešenie. Najmä preto, že vlaky na tejto trati majú zastávku aj priamo pod viedenským letiskom vo Schwechate.