Na procesiu sme išli v rytme klopi, klop

Na našej ulici, v malom byte vo dvore, bývali Pepi so Šali néni. Mali spoločnú tzv. čiernu kuchyňu, ktorú vetrali dverami. Vpravo izbička pre Pepi, vľavo pre Šali, okná izieb na úrovni dvora.

Pepi néni malej útlej postavy, vysoká ako my 8- až deväťročné deti. To, čo jej nebolo dané výškou, ba ani krásou, mala nahradené svojou charizmou. Vždy upravená s neodmysliteľnou hnedou baretkou na hlave v zime i v lete, zvyčajne oblečená v hnedých alebo tmavomodrých šatách zo štofu, jednoduchého strihu, na ktorých nesmel chýbať biely vlastnoručne uháčkovaný golierik.

Šali néni, pravý opak. Vysokej, asketickej postavy, skôr ako tyčka k fazuli, sivovlasá, vlasy hladké, rovného strihu do pol uší, s pútcom na boku, upevnené obyčajnou kovovou zosúvacou sponkou. Jej baziliškové oči farby egrešov priam rezali. V obliekaní sa od Pepi nelíšila.

Tieto dve osôbky neurčitého veku, každé ráno s presnosťou na minútu, odchádzali smerom k Blumentálskemu kostolu, kde sa slúžili maďarské a nemecké omše. Údajne v ňom upratovali a venovali sa charite. S obyvateľmi domu neviedli žiadne „gešprechungy“ (reči), ani hádky. Po návštevách nechodili, ani návštevy neprijímali. Nám sa venovali dva razy do roka - keď bola púť do Mariatálu (Marianka) a na Sviatok Božieho tela. Nezabudnuteľným zostane druhý spomenutý sviatok v roku 1943.

Deň pred ním pochodila Pepi prízemné domy v ulici, aby rodičom pripomenula našu účasť na procesii a zároveň aj povinnosť nazhromaždiť čo najviac množstvo kvetných lupienkov do košíčkov.

V roku 1943 sme nosili dreváky. Obuv podobnú sandálom, iba s tým rozdielom, že podrážky boli drevené, zložené z dvoch častí, spojené pásikom kože, aby sa pri chôdzi ohýbali. Chválim tento úžasný vynález. Keď sa podrážka behaním, lozením po stromoch a plotoch či pokusmi o stepovanie, alebo pri státí na špičkách rozdvojila, oprava bola jednoduchá - stačil kameň a klinec, aký bol naporúdzi. K šustrovi sme nechodili.

Dunajská ulica sa ozývala klepotom drevákov: Klop, klop, klop! A práve tieto drevené sandály trápili pred procesiou Pepi a Šali néni, lebo klopkanie narúšalo slávnostnú atmosféru sprievodu.

Preto večer, keď sme už spali, Pépi néni ešte raz navštívila naše rodiny a pobrala dreváky. Zavčas rána ich poprinášala vylepšené „tlmičmi“. Dve obetavé duše podbili sandále hrubým, zeleným filcom. My, vyumývané, vyčesané, vyobliekané, zhromaždené pred ich domom, zoradené do štvoríc, vpredu Pepi s mariánskou „fanglou“ (zástavou), vzadu Šali, sme vyrazili smerom k Tete, teda prvému oltáriku (boli štyri) a pokračovali ku Kostolu Najsvätejšej trojice. S tlmičmi sme prešli akurát po Liga pasáž (asi 40 metrov) a po plstených podrážkach bolo „veta“. Cestou sme sa o ne akurát potkýňali a nakoniec aj ich postrácali. Hlasný, nábožný spev veriacich síce tlmil naše klopkanie, ale pohľady Pepi a Šali néni vyjadrovali nespokojnosť. Do cieľa sme dorazili v rytme klopi, klopi, klop!

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
(Pokračovanie nabudúce)