Najobľúbenejší bol obchod u Veľkého Baťu

Každoročne, týždeň pred Veľkou nocou ste mohli vidieť viacčlenné prešpurácke rodiny prechádzkovým krokom pohybovať sa v okolí Veľkého Baťu. Bol čas na kúpu topánok pre deti. U Baťu ceny vyhovovali a kvalita obuvi bola ako stvorená pre nás neposedné, nepokojné Dunajošky.

„Baťovky“ vydržali bez väčšej ujmy skoro celý rok. Hoci na dolnom konci Obchodnej ulice bol „malý Baťa“, my sme s radosťou chodili až k Michalskej bráne k „Veľkému“. Je zbytočné robiť reklamu svetoznámemu výrobcovi obuvi, ale musím spomenúť pozornosť, ktorú predavačky venovali nám deťom. Dievčatá k topánkam dostávali papierové okuliare s celofánovým očkom červeným a druhým modrým. Kto s takýmito okuliarmi nečítal, prišiel o nezabudnuteľný zážitok.

Chlapci dostali zelené celuloidové šilty proti slnku. A to nás lákalo viac než topánky, na ktoré bolo treba dávať pozor, po každom vyzutí „šmolpastovať a glancovať“. Skúšanie topánok trvalo krátko. Nesmeli byť „pasent“ (akurát), radšej väčšie, noha narastie a zatiaľ to napravia hrubé „fusakle“ – ponožky či štrimfle – punčochy. Nezabudlo sa ani na náhradné šnúrky a Schmoll alebo Erdal pastu na ich údržbu.

Každá sme si niesli svoju škatuľu pod pazuchou a občas aj pozreli, či sú v nej obe topánky. Rodičia išli za nami, debatujúc na tému výdavkov, tu i tam postáli so susedmi na kus reči. Nás, prešľapujúc z nohy na nohu, zaujímalo, kde sa toho roku zastavíme, či u Manderlu na šťavnaté „viršle“ (párky) alebo až na Dunajskej v cukrárni u Csóka na „šaumrolne“ (trubičky s cukrovou penou, ktoré predával po korune). Takýto záver veľkonočného nákupu topánok bol pre nás vždy veľkým sviatkom.

Poobedie nám ubehlo skúšaním topánok a chodením v nich iba po byte. Nakoniec boli uložené na určené miesto. Topánky do školy a do kostola. Na behanie a „lietanie“ museli stačiť staré, obnosené, čo nám plne vyhovovalo.

Škatule sa smeli použiť na „výrobu“ kočiarov pre báby. Vrchnák sa v tretine prehol, zvisle vložil do spodnej časti a kočiarik so strieškou bol hotový. Ešte urobiť dolu dierku, navliecť povrázok a - ťahalo sa. Ani urobiť si bábiku nebol pre nás problém. Ale... Handričiek na jej zhotovenie v našich domácnostiach nebolo nazvyš. V každej rodine, osobitne, kde mali dievčatá, vlastnili šijací stroj, šliapaciu singerku a tak sa všetko prešívalo, zošívalo, nadšívalo...

Nakoniec sme vždy vydrankali nejaké kúsky od krajčírok tante Zvolenski alebo od Zlochanéni. A práca na bábe sa mohla začať. Stačilo zviazať dve drievká „nakríž“, hore bavlnkou pripevniť jednofarebnú vypchatú guľku - hlavu, blajvasom namaľovať tvár, okolo krku priviazať sukienku a bábika o jednej nohe bola na svete. Kam sa hrabe Barbi!

Vlastnoručne urobené bábiky sme si chránili ako najväčší poklad. Rodinný rozpočet nebol nikdy zaťažovaný výdavkami za hračky.