V centre mesta bol pobrežný prístav
Záber na zasnežené pobrežie Dunaja zo Starého mosta je asi 50 rokov starý. Neznámy fotograf ani netušil, že jeho záber o pol storočia neskôr použije niekto ešte raz. Na fotografii z obdobia okolo roku 1960 vidno niekoľko dnes už neopakovateľných skutočností.
Nezmenila sa budova priemyselnej školy na Fajnorovom nábreží, ktorá má už 106 rokov, ani budova Slovenského národného múzea postavená v 20. rokoch. Menil sa len názov múzea: Budovu postavili pre Zemědelské múzeum, potom tam sídlilo Slovenské vlastivedné múzeum, Slovenské múzeum. Budova bola silne poškodená počas bombardovania v roku 1945, keď čiastočne vyhorela.
Pred rokom 1960 boli už škody odstránené a priečelie, hoci bez pôvodnej sochárskej výzdoby v tympanone, podľa pôvodného projektu opravené. Čo však dnešnému divákovi chýba, je pobrežný prístav, ktorý sa nachádzal pred týmito budovami. Pri jeho vstupnej bráne, približne na mieste, kde teraz stojí nástupná budova osobnej dopravy s reštauráciou, sa nachádzal secesný pavilón kancelárií prístavu a vrátnice.
Pred reguláciou hlavného toku Dunaja a pred postavením betónových protipovodňových múrov, bývali lode zakotvené a pripútané k brehu po celej jeho dĺžke približne od terajšieho hotela Devín nižšie. Parníky osobnej dopravy mali v druhej polovici 19. storočia prístavisko pred Jurenákovým domom (teraz sídlo Miestneho úradu Staré Mesto). Od konca 19. storočia je na zasypanom mieste prístaviska parčík, do ktorého po druhej svetovej vojne umiestnili súsošie bulharských partizánov.
Pre deti Bratislavčanov boli ešte v päťdesiatych rokoch fascinujúce stále sa pohybujúce žeriavy, ktorými sa z lodí vykladal tovar. Posunovali sa pozdĺž dunajského brehu na vysokých „nohách“. V priestore pod nimi stáli vozy a autá, do ktorých sa tovary prekladali. Keďže často zdvíhali do výšky veľké sudy, hovorili sme im ako deti „zdvihák na sudy“. Bývalo veľmi príjemné stáť na betónovom protipovodňovom múriku, opierať sa o plynovú lampu a pozorovať ruch a hluk v prístave. Niekoho to možno vyrušovalo, ale prístav bol pre mesto veľmi dôležitý. Vlastne nielen pre mesto.
Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo 1. januára 1919 československí legionári obsadili mesto. Mladá Československá republika potrebovala významný prístav na Dunaji. Okrem tohto pobrežného prístavu mala Bratislava Zimný prístav. Preto aj na fotografii so snehom vidno na rieke len dva nákladné člny. V zime sa pracovalo v umelo vytvorených zátokách, ktoré sa intenzívne využívajú ešte aj dnes. Pred pár rokmi prišiel ktosi s nápadom prebudovať „starý prístav“ na obytnú štvrť ako v Londýne či v Hamburgu. Lenže Bratislava nemá „starý“ či „nový“ prístav. Má už iba jeden, bývalý „zimný“ prístav, a ten nie je majetkom mesta.
Na historickom zábere vidno ešte aj kráľovský palác na Hrade ako ruinu. Na rekonštrukcii sa už vtedy intenzívne pracovalo, pokračoval architektonický a archeologický výskum, architekti projektovali. Vnútri paláca sa už stavali nové steny a vznikali nové betónové vodorovné konštrukcie, aby sa staticky spevnila skoro stopäťdesiat rokov drsným poveternostným podmienkam vystavená stredoveká stavba.
Ešte stále sa však diskutovalo, či má zostať zachovaný vzhľad požiarom v roku 1811 vypálenej stavby, s rovnými strechami a charakteristickou siluetou, alebo či sa majú obnoviť strechy pred požiara. Napriek protestom zvíťazila myšlienka totálnej rekonštrukcie. Palác dostal vonkajší vzhľad, aký mal po prestavbe za vlády Márie Terézie, ale dostavané interiéry za historizujúcou fasádou museli byť zariadené v socialistickom „modernom“ štýle.
Nič nemalo pripomínať nenávidených uhorských kráľov. Vtedajšie riešenie sa nakoniec ukázalo ako nevhodné. A tak teraz, po dôkladnej obnove plasticity a farebnosti fasád, prichádzajú na rad aj reprezentačné interiéry paláca. Nasledovať bude rekonštrukcia rokokovo-barokovej hradnej záhrady.
Štefan HolčíkFOTO - archív