Oma, my, Berlak néni sa nám vyhrážala

Náš prízemný dom mal na ulici dve zamrežované okná. V ich strede, pod samou strechou pripravenú obdĺžnikovú drevenú firemnú tabuľu upozorňujúcu okoloidúcich na dielňu: Stolár - Tischler - Asztaloš - Berlak F.

Berlak mešter (majster), ako ho všetci obyvatelia domu a ulice titulkovali, prevádzkoval stolársku živnosť vo dvore domu so synom Palim. Vyrábali šamrlíky, hokrlíky, ponajviac korytá, tie išli na odbyt. V nich sa pralo aj kúpavalo.

Berlakovci mali päť synov (štyria boli narukovaní), dcéru a dve vnúčence, Inge a Puliho.

Obývali dvojizbový domovnícky byt bez príslušenstva. Vodovod a dve WC slúžili všetkým obyvateľom domu. Za bytom stála tehlová dielňa. Z nej sa šírila vôňa smrekového dreva, politúry, šelaku a ozývalo sa rytmické hobľovanie dosák.

Členovia rodiny rozprávali medzi sebou po nemecky i maďarsky, s nami prešpurácky. Starú mamu volali Oma, my, Berlak néni. Pre nadmernú telesnú váhu, ale aj pre starobu bola málo pohyblivá. V lete sedávala na dvore v chládku, oproti ich bytu pod sladko voňajúcim ružovým oleandrom, zasadeným vo veľkej gelete od bryndze, v obľúbenom hojdacom prútenom kresle. Okuliare s okrúhlymi sklami vsadené do tenkého žltého kovového rámu si zakladala špirálovými drôtikmi za uši (žeby predchodkyne lenoniek?).

Nevšímala si nikoho, venovala sa len svojmu „štrikeraju“ (pleteniu). Inokedy držala v bucľatých rukách drevenú špuľku od nití s natlčenými klinčekmi. Okolo nich omotávala pestrofarebné bavlnky a háčikom zospodu vyťahovala „gurtne“, okrúhle, niekoľkometrové duté šnúry. Vyšívala z nich vkusné vankúšiky, z ktorých pri dotyku sálalo teplo jej šikovných rúk.

Na náš pozdrav „Gruz Gott“, či Guten Tag“, sa pozrela ponad okuliare a sotva počuteľne odpovedala: „Ja, Ja!“ A opäť sa zahĺbila do ručnej práce.

Ako som sa už zmienila, rodina bola veľká, preto varili v objemných hrncoch, najčastejšie kapustu, kvasenú aj hlávkovú. Charakteristický zápach sa šíril až na ulicu. Nám Dunajoškám nič neušlo.

Postavené pod bránou domu, zoradené do radu, držali sme sa za ruky, hojdali nimi dopredu-dozadu a poriadne hlasno sme rytmicky pokrikovali do dvora: „Ber-lak né-ni, ká-posz-ta fösz?“ (Berlaknéni, varíš kapustu?). Vtedy pomaly nadvihla okuliare až na vrch hlavy, malou päsťou pohrozila a fistulovým hlasom spustila: „Ja to neputeš tópši, ja to sávret nám pindice!“ (Keď nebudete dobré, zavriem vás do pivnice). Do sľubovanej pivnice nás však nikdy nezavrela. Sama mala čo robiť, aby vstala a kníšúc sa z boka na bok, pomaly, šuchtavými krôčkami, podopierajúc sa paličkou, vošla do bytu.

Keď niektorá z nás bola práve nablízku, vždy jej pomohla pridŕžať pri vstávaní hojdacie kreslo, odniesť košík s pletením. Neodmietla. Pozrela vyhasínajúcimi nezábudkovými očami cez sklá okuliarov, pohladkala po vlasoch a so slovami: „Danke, Danke“, zavrela sa sebou dvere bytu.