Na zarastenom dvore sme hrávali divadlo

Ani po neustálych prenasledovaniach a naháňačkách bykovicou v Čižmaričovej tanečnej sále sme sa nevzdávali hereckých ambícií, nezmenila sa chuť vystupovať, naopak, náš kultúrny rozlet dostal podobu ochotníčenia.

Javiskom aj hľadiskom sa stal priestranný, nízkou trávou, skorocelom i sedmokráskami zarastený dvor na Dunajskej 41. Celé naše ochotníčenie však malo dva háčiky: Prvý spočíval v tom, že vo všedné dni na všetkých šnúrach, poťahaných husto vedľa seba, od plota k plotu, po celom dvore, visela vypraná bielizeň obyvateľov domu (v tom čase v ňom žilo 32 ľudí).

Behanie pomedzi a popod šnúry s bielizňou bolo vždy sprevádzané hromžením a jačavým krikom susediek. Vtedy sme hrávali pod bránou, na ulici, či na Jakubáku v parčíku. Detské ihrisko ešte nestálo. Druhý háčik, čakanie na pekné, nedeľné počasie, pretože v ten deň bolo pranie vylúčené a my sme mohli hrať.

Rozkošatený, rozkvitnutý šípkový ker v pozadí dvora tvoril nádhernú kulisu, oponou boli dve deky, pripnuté „knupflami“ (štipcami) na šnúre. Rekvizity ako napríklad korunky, hviezdy, mesiačiky potiahnuté staniolom od čokolády, rôzne kúsky záclonoviny, krepový papier, mašličky, zrkadlo, vyštrbený hrebeň i starý rúž na pery, to všetko bolo starostlivo uložené v škatuliach a poskrývané v tajných skrýšach našej šopy, vždy pripravené na vystúpenie.

Obecenstvo tvorili deti z okolitých domov a nie zriedkakedy prišli aj dospelí. Podmienkou bolo síce priniesť si šamrlík, ale kto ho nemal, mohol pohodlne sedieť v tráve. Vstup voľný. Repertoár zložený z detských hier, zo skrátených rozprávok, básničiek, riekanok, ale aj nami, „ochotníčkami“, vymyslenými skečmi. Do účinkovania sme zapájali aj vďačných malých divákov rôznymi vstupmi do hry.

Raz sme hrali predstavenie, ktoré poznajú aj dnešné deti „Ruženka bola ľúbezná princezná“. Réžiu aj úlohu princa mala Irena, Ruženku obsadila Alicou, pretože mala závideniahodné zlaté kučery skoro až po pás. Mne pridelila zápornú postavu - zlú vílu, hoci som veľmi túžila byť Ruženkou. Dôvodom neobsadenia bola moja „bubi frizúra“ (nakrátko ostrihané vlasy s ofinkou cez čelo).

Pochytila ma neuveriteľná ľútosť, závisť i zlosť. Schmatla som Alicu za vlasy a šticovala som ju z celej sily, nedbajúc na jej vreskot. Zasiahla režisérka Irena a ja, odutá, urazená, išla som sa vyplakať do šopy. Divadlo hrali bezo mňa, zlú vílu úspešne predviedla Médina z nášho dvora.

Potom sa niekoľko dní ozývalo z jednej strany chodníka na druhý: „Alica, palica“, Ica, Cica veverica!“, vyplazovali sme si navzájom jazyky až po koreň, ukazovali sme si „dlhé nosy“ a strúhali „mrkvičku“.

Helena Kloudová-Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
(Pokračovanie nabudúce)