Aj kaplnka Jána Almužníka bude biela

Devätnáste storočie bolo storočím nastupujúceho priemyslu, paroplavby, železnice, elektriny, ale aj nostalgického romantického chápania histórie. Jeho najvýraznejším prejavom bol vedomý návrat k historickým stavebným slohom. Preceňovali sa slohy stredoveké, barok sa ešte nezdal dosť starý, vhodný ocenenia.

Barokové pamiatky, považované za dekadentné, sa bez výčitiek svedomia odstraňovali, aj ak išlo o vynikajúce umelecké diela. Stavali sa nové „gotické hrady“ (jedným z prvých bol umelý Franzesburg v parku Laxenburgu pri Viedni), dostavovali sa dlhé storočia nedokončené gotické chrámy (Köln am Rhein, Praha). Inde sa aspoň zachované hrady a zámky (Bojnice, Hluboká v Čechách, Hohenzollern v Nemecku) a chrámy (Kremnica, Hronský Beňadik, Prešporok, takzvaný Mátyástemplom v Budapešti) „regotizovali“.

Bratislavský (vtedy ešte prešporský) farský, prepoštský a korunovačný Chrám svätého Martina, všeobecne známy ako „dóm“ (die Domkirche), potreboval v druhej polovici 19. storočia opravu. Pri tej príležitosti sa rozhodlo vrátiť mu gotickú podobu stavby z 15. storočia. Rozhodnutie bolo ovplyvnené najmä už prv realizovanou opravou a dostavbou veže, ktorá bola v roku 1833 zničená požiarom, spôsobeným bleskom. Pred požiarom mala veža, a celý kostol, barokový výzor, ktorý bol výsledkom úpravy z druhej polovice 18. storočia. 

Pri regotizačných úpravách odstránili z chrámu skoro všetko, čo tam pribudlo v období renesancie a baroka. Regotizačnej horúčke neušli ani originálne gotické súčasti architektúry. Napríklad južný portál, ktorý nepovažovali za dosť „stredoveký“ (napriek tomu, alebo práve preto, že bol výnimočný). Odstránili oltáre, náhrobné epitafy, organ, lavice, kľakadlá, spovednice, kazateľňu. Ponechali len luster v strede chrámu, portál do sakristie pod vežou, doplnený hodinami, barokovú emporu pod organom upravili, aby pôsobila gotickým dojmom. Výnimočne citlivo zachovali barokovú kaplnku pristavanú k severnej stene kňazišťa.

Kaplnku dal postaviť v rokoch 1729 až 1732 ostrihomský arcibiskup knieža Imrich Esterházy, uhorský prímas. Staval ju predovšetkým ako svätyňu určenú na uloženie ostatkov svätca Jána Almužníka. Bol to voľakedy alexandrijský patriarch, narodený okolo roku 560 na Cypre, ktorý zomrel v Carihrade okolo roku 620. Pre svoje ľudomilstvo sa stal na východe veľmi vzývaným svätcom. Jeho pozostatky daroval turecký sultán uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi (panoval 1458 až 1490). Najprv boli uložené v Budíne v kaplnke kráľovského hradu. Po roku 1526 ich previezli pred postupujúcimi Turkami na Bratislavský hrad a v roku 1530 ich definitívne uložili v Dóme.

Po oslobodení Budína sa síce tamojšia kapitula snažila získať kosti svätca späť, ale arcibiskupi kardináli, žijúci naďalej v Prešporku ako hlavnom a korunovačnom meste Uhorska, sa rozhodli ponechať ich v Prešporku. Viacerí arcibiskupi v 17. storočí boli pochovaní v Chráme svätého Martina v jeho blízkosti. Je známe želanie arcibiskupa Petra Pázmánya, ktorý si vyslovene želal byť pochovaný pod schránkou s pozostatkami svätého.

Aj arcibiskup Imrich Esterházy mal zrejme rovnaké želanie. Keďže v blízkosti pôvodného stanoviska svätcových pozostatkov už nebolo miesto na pochovávanie, dal mu jednoducho postaviť separátnu kaplnku, pod ktorou dal vybudovať rozsiahlu podzemnú hrobku pre seba a svojich nástupcov. Pozostatky svätca preniesol nad oltár novej kaplnky, takže jeho predchodcovia prišli o svätcovu ochranu nad svojími hrobmi.

Vnútorná výzdoba kaplnky je dielom geniálneho rakúskeho sochára Georga R. Donnera, fresku v kupole, zobrazujúca cnosti tu pochovaných mužov, namaľoval viedenský cisársky maliar Daniel Gran.

Od poslednej zásadnej opravy chrámu a kaplnky už uplynulo niekoľko desaťročí. Strecha prestala tesniť, omietka fasády sa menila na prášok alebo odpadávala v kryhách, železné mreže zhrdzaveli. Práve sa končí generálna oprava exteriéru kaplnky. Po demontáži lešenia ju môžu okoloidúci vidieť takú, aká bola v čase svojho vzniku. Žiarivo bielu, zakrytú zelenou medenou strechou. Steny chrámu za ňou ostanú tmavosivé, čo je dnešná farba zvetraného povrchu neomietnutého kameňa. Aj ten však bol v 18. storočí natretý vápnom nabielo.

Možno je dobré, že bude kaplnka pri pohľade z Kapitulskej ulice svietiť bielo na tmavšom pozadí. Treba ešte poriadne orezať stromy nevhodne zasadené a príliš vysoko a široko rozrastené, ktoré sú v nádvorí Prepoštského paláca. A odstrániť tie, ktoré stoja nevhodne blízko pri múre ohrady. Prv, než vytlačia múr, aby nespadol na hlavy okoloidúcich.

Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský