Pre Bendža sme urobili zbierku špakov

Nedá mi nespomenúť „zamestnanca“ u pána Čižmariča, ktorého dospelí, ale aj my deti volali Bendžo. Jeho pravé meno, ani vek nevedel asi nikto.

V mojich spomienkach verne utkvela Bendžova tvár, aj jeho celkový vzhľad.

Šťúply, prihrbený človiečik v hnedom, obnosenom, zamastenom saku, pod ktorým v lete nenosil košeľu, v ešte zamastenejších nohaviciach opásaných hrubým konopným špagátom, na nohách škarbále bez ponožiek, na zohnutom chrbáte niesol biľag bezdomovca. Bez rodiny, prespával na Kuchajde u „Bulgarov“. Tí tu pestovali zeleninu a počas sezóny bývali v drevených búdach.

V zime, deň čo deň, vysedával v kúte šenku pri bachratej piecke so sľudovými okienkami, do ktorej občas vysýpal plný uhlák topiva. Keď práve nemal robotu, postával pred hostincom, pozoroval chodcov, „somroval“ o Bystricu, Detvu (značky lacných proletárskych cigariet, intelektuáli fajčili Lipy, Glóbusky, Memphisky), nepohrdol ani vajglom zdvihnutým z chodníka.

Pán Čižmarič ho trpel, lebo mu pomáhal pri gúľaní obrovských, drevených pivných sudov do pivnice i pri narážaní piva, pri zbieraní pohárov zo stolov, pri udržiavaní čistoty na WC aj pri zametaní chodníka pred hostincom.

Za stravu, či nejaký ten groš na „fluspapír“ (cigaretové papieriky) a dohán (tabák). Smäd si hasil tým, že v šenku vyciedzal štamperlíky a splachoval ich zvyškami piva z krígľov, rozumie sa, keď ho pán hostinský nevidel.

Veľká túžba nás malých Dunajošiek bola pomôcť biednemu Bendžovi. Neviem v čej hlave skrsol plán zbierať pre neho špaky.

Alica ich nenápadne vyťahovala z „miskýblov“ (smetných košov) v šenku, v jedálni a v tanečnej sále, my z popolníkov od našich otcov fajčiarov. Verili sme, že konáme dobročinnú prácu.

Výsledkom nášho snaženia bola celkom slušná kôpka smradľavých opalkov. Zabalili sme ju do papierového vrecúška od Melty (žitná káva) a previazali stužkou. Právo na odovzdanie „kráľovského daru“ patrilo, pochopiteľne, Alici, nazbierala najviac „vajglov“. Majiteľ zbierky, opretý o múr hostinca, vyberal z vrecúška nedopalky, rozmrvoval ich na dlani, ušúľal si cigaretu, olízal ju, pripálil, potiahol a jeho tvár sa stratila v kúdole dymu.

Keď nás uvidel, ako ho z druhej strany chodníka so záujmom pozorujeme, zaklonil hlavu, našpúlil bezzubé ústa a vyfúkol niekoľko sivomodrých obláčikov dymu. Potom zdvihol „dar“ do výšky hlavy, potriasol ním a zavolal: „Bute zdravé a veselé!“

Prešiel dlhší čas, no Bendžo sa neukázal. Ktosi priniesol zvesť, že odišiel navždy. Po tejto, pre nás dievčence smutnej správe, sa Alica rozhodla „šlohnúť“ z výčapu „lepšiu“ cigaretu, takú so zlatým krúžkom a že tú pôjdeme spoločne zasadiť Bendžovi na hrob namiesto kvetu. Náš plán stroskotal na tom, že nikto nevedel, kde chudák odpočíva.

Písal sa rok 1942. Chodili sme do druhej triedy.