Skaritza je meno meštianskej rodiny

V centre mesta, na nároží Michalskej ulice s Bielou ulicou, oproti Univerzitnej knižnici, stojí nenápadný dom. Má stredoveké základy, sutererény a obvodové steny, renesančné klenby, barokové omietky, fasády z prvej polovice 19. storočia.

Dnešný dom vznikol spojením niekoľkých menších meštianskych domov na pôvodne stredovekých parcelách. Desiatky generácií obyvateľov starého Prešporka v dome žilo, mnohí sa tam narodili, mnohí tam zomreli. Za približne 700 rokov existencie domu sa vystriedali desiatky jeho majiteľov.

V roku 1696 kúpil dom zeman Gabriel Skaritza s manželkou Annou. Bol to vzdelaný uhorský šľachtic, ktorý sa napriek svojmu evanjelickému vierovyznaniu v období protireformácie dokázal stať mešťanostom hlavného a korunovačného mesta uhorského kráľovstva. V majetku jeho potomkov bol dom ešte aj na začiatku 19. storočia. Rodina Skaritzovcov stále žije, ale dnes už najmä v USA.

Skaritzovci v dome bývali, priestory vo svojom dome však aj prenajímali. Vie sa napríklad , že na konci 18. storočia u nich býval jeden z prvých kníhkupcov v Uhorsku, Anton Löwe, ktorý sa sem presťahoval z Ulmu.

V 19. storočí bol dom majetkom medovnikárskej rodiny Leviusovcov, potom prešiel do majetku cukrárskej rodiny Stürzerovcov. Po reštitúcii ho predali, dnes je v ňom umiestnený hotel s nezmyselným názvom „Skaritz". Ten, kto hotel pomenoval, vychádzal z „dobrého úmyslu", ale asi si neuvedomil, ako by sa zmenilo jeho vlastné priezvisko, keby z neho vynechal čo i len jediné písmeno. Zrejme chcel, aby meno hotela pripomínalo mondénne stredisko boháčov na francúzskom pobreží Atlantiku Biarritz. Skaritz nie je Skaritza. Pôvodní majitelia, asi slovanského pôvodu, sa obracajú v hrobe, keď vidia svoje skomolené meno. Tak ako pán Lanfranconi, keď Slováci jeho meno upravili na Lafranconi.

V Bratislave je všebecným zvykom bez úcty k histórii komoliť názvy. Slangové „Blava" či „Šafko" sa stávajú postupne oficiálnymi termínmi. Tak ako voľakedy „nešporák" či „suvorák". Novoprišelci označovali po prvej svetovej vojne, a ešte aj neskôr, pôvodných obyvateľov nášho mesta posmešným „prešpurák".

Donedávna fungovala na Rybárskej bráne reštaurácia s názvom „Fish Gate". Ktorýsi múdry prekladateľ asi nevedel rozdiel medzi rybou („fish") a rybárom („fisher" či „fisherman") a zavádzal cudzincov informáciu, že v Prešporku bola „Rybacia brána" na rozdiel od správneho „Rybárska brána".

Ešte horšie je, ak majiteľ reštaurácie ju označí v cudzej reči gramaticky nezmyselným nápisom. Peniaze od cudzinca sú mu dobré, ale za ne by mal poskytnúť nielen jedlé pokrmy, no aj správne nápisy. Na Panskej ulici je reštaurácia viackrát označená ako „Slowakische Restaurant". Napriek upozorneniu, že ide o spojenie ako „pekný ženská" alebo „šikovná čašník", či „dobrý polievka", je to majiteľovi reštaurácie jedno. Akoby bolo jedno, či do polievky nasype miesto soli práškový cukor. Restaurant je totiž v nemčine (na rozdiel od slovenskej reštaurácie) stredného rodu a nápis má znieť „Slowakisches Restaurant".

Pred časom fungovala v Bratislave názvoslovná komisia, tá však posudzovala len názvy verejných priestranstiev. Podnikatelia, majitelia súkromných podnikov si názvy svojich prevádzok vyberajú a určujú sami. Bolo by však dobré, keby pred vybratím názvu konzultovali s odborníkmi, alebo aspoň čítali odbornú literatúru. Na našich uliciach by sa tak hádam objavovalo menej nezmyselných nápisov.

Štefan Holčík
FOTO - Slavo Polanský