Najlepšie varili v hostinci pána Čižmárika

My, ktoré sme vyrastali na Dunajskej ulici, vieme, že v priestoroch Robotníckeho domu, terajšieho Bratislavského bábkového divadla, až do roku 1948 prevádzkoval hostinec pán Čižmarič, pôvodom Srb.

Zámerne hovorím o hostinci, pretože krčiem a krčmičiek v okolí bolo neúrekom: Albánska, Török, Podrum, Kysucká, na Lazaretskej Poľovnícka, na rohu ulíc Vuka Karadžíča a Dunajskej Konská známa pravým konským gulášom i roštenkou, na Továrenskej ďalšia, kde sa schádzali po šichte robotníci z Kablovky.

Hostinec s výbornou kuchyňou však mal iba pán Čižmarič. Vychýrenou špecialitou jeho manželky pani Jozefíny boli šúľance, „naslano“, jeden ako druhý, ani menší, ani kratší, ani hrubší, ani tenší, proste ako podľa šablóny, omastené domácou masťou a s do zlatova usmaženou cibuľkou, hojne posypané údenou slaninkou. Na túto lahôdku prichádzali v čase obeda úradníci z banky, rozhlasáci z Jakubovho námestia a dokonca aj podaktorí poslanci.

Manželia zamestnávali dve-tri slúžky, krojované jednoduché dievčatá z okolia Bratislavy. Vykonávali všetky pomocné práce v kuchyni. Nad kvalitou jedál bdela rázna pani Jozefína (stará mama Pavla Topoľského, všestranne nadaného herca, známeho aj z televízie).

Šenkoval pán majiteľ s dospelým synom Vilom, absolventom hoteliérskej školy a zriedkakedy vypomáhal aj starší Karol, ponevierajúco sa lenivo a bez záujmu po šenku. Zriedkakedy preto, lebo veľmi rád a často zvykol pozerať na dno pohárikov a sem-tam z kasy potiahol väčšiu sumu, za čo dostával od otca „hubovú polievku“.

Manželia mali ešte ďalšie tri deti - Alicu, moju najlepšiu priateľku a spolužiačku zo Štefánikovej školy na Grösslingovej ulici, Alexa, rovesníka nášho brata Jurka, a Soňu, v tom čase batoľa.

Hlava rodiny, typický hostinský v rokoch, strednej, zavalitej postavy, prešedivelých, nakrátko ostrihaných vlasov, s „blajvasom“ za uchom, pri nose vystupujúca bradavica veľkosti šošovice, s oceľovou prísnosťou v pohľade, hromovým hlasom, s rukami širokými ako lopaty, v ktorých dokázal naraz odniesť dvanásť krígľov piva, s klátivou chôdzou námorníka. To všetko zvyšovalo rešpekt z jeho prítomnosti v šenku.

Nám dievčatám z ulice naháňal nielen strach, ale aj nás. A nie raz!!

Vstupom do hostinca ste sa ocitli vo výčape plnom alkoholických výparov a ťažkého cigaretového smogu, ktorý sa dal krájať. Denne tu sedávali štamgasti pri pive a pri kartách. Na stoloch pod krígľami boli biele hrubé keramické tanieriky, po ich obvode pán hostinský atramentovou ceruzou - blajvasom - značil počet vypitých pív. Štyri zvislé čiarky prečiarknuté jednou vodorovnou znamenali päť vypitých. Platilo sa, až keď hosť odchádzal a podčiarknutý tanierik nahradil čistý.

Helena Kloudová-Jonášová
z knihy Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
(Pokračovanie nabudúce)