Treba povedat s fúzama alebo bez fúzov

Sedeli sme v biografe. Okrem knižiek, ktoré mi sprostredkovali lepšie okolnosti, som musel čítať aj to, čo predpisovala škola. Nebolo to vždy na zahodenie. Prvú tvrdú erotiku som stretol v predpísanom Ostrovskom. Prvú zrážku s totalitou vo Fučíkovi.

Z policajného auta ma nezaviedli k holičovi, ale do biografu.

Bolo to to isté, čo zažíval Fučík na gestape. Veľká miestnosť na stanici tajnej polície, rady sedadiel, zadržaní sedia striedavo ako na šachovnici. Nesmú medzi sebou utrúsiť ani slovo. Cez voľné sedadlá sa šíri strach. Rastie, keď prídu uniformy a zvresknú čiesi meno a ten odíde do neznáma. Čakáš na tú ranu a rozhodneš sa nepriznať ani dokázateľné hriechy.

Strach už nerastie, ale ty to ešte nevnímaš, necítiš, že strach prekročil schopnosť zväčšovať sa, a preto sa začal bortiť, rúcať, sám do seba. Aj v biografe si súčasťou davu a ten má vlastnú psychológiu. Nie psychológiu. Psychózu. Nevypočítateľnú.

Vstúpi uniforma a zreve:

- Biháry!

- Kerý? - ozve sa dvojhlasne. A postaví sa dvojica počerných mužov.

- Ľudevít!

- Kéry, - duo ešte viac kašle na spisovný jazyk a tak nadobúda prevahu.

- Narodený jedentisícdevastoštyridsaťšesť, - kašle na slovenčinu aj uniforma.

- Ale kéry?

- Bytom Zámocka tri!

Tu už si obecenstvo v biografe uvedomuje, že ide o frašku. Akokoľvek nebezpečnú, ale frašku, hrozne smiešnu a niektorí sa už uškŕňajú, ja sa ešte bojím, ale dvojica zanotuje.

- Áno, kéry?

- Zamestnaný v technických službách, - vrieska uniforma a na rozdiel od oboch čiernych Ľudevítov sa už vôbec neovláda a v tej chvíli si uvedomujem tri veci. Dve ma naučila mamička a ujo John Brune Gun - prežiť sa nielen dá, ale aj musí. Tú tretiu vec teraz spoznávam na vlastnej koži: Musí sa, dá sa a - dokáže to byť náramná sranda. Ostatní sa usmievajú. Ja nie, ja sa začínam rehotať nahlas. A za mojím hlasom sa šíri hlasná vlna smiechu, v ktorej sa takmer stráca posledné vystúpenie soulového dua:

- Ale kerý. Treba povedat s fúzama alebo bez fúzov.

x x x

A na viac hriechov sa naozaj nepamätám.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Koniec)