Policajti mali ukázať, kto bol pánom Korza

V nasledujúce dopoludnie bol prvým úradným aktom súdruha riaditeľa všeobecný zákaz sedenia na fontáne, ktorá bola súčasťou a majetkom divadla. Vyniesol to bezprostredne po tom, čo mu ho v písomnej podobe doniesli z neďalekého mestského výboru strany. Urobil to s potešením a rád. Aj on bol červený. Riaditeľ musel byť.

Cez deň sa nedialo nič. Jasnačka. Boli prázdniny, korunky bolo treba a na brigádach registrovali prítomnosť študentov vážnejšie ako v škole. Za „omluvenku“ si mzdu nedostal. Ani poobede sa nič nedialo. Tí, čo ráno neboli na brigáde, boli aj poobede na kúpalisku. A nedialo sa nič. Ani začiatkom večera.

Po Korze sa chodilo ako každý deň a vášnivo sa pretriasali udalosti predchádzajúceho dňa. Malá akoby demonštrácia túžby po slobode. A blbosť súdruha riaditeľa. Veď fontána odjakživa patrila filozofom a zaľúbencom, čo kto s tým spraví, keď si na ňu sadne. Chodili sme po Korze a vyčkávali, kedy sa z tajomného úkrytu vynoria pražskí hipíci, ale namiesto nich prišla správa, že ešte v noci ich policajti viac-menej bez násilia posadili do vlaku a poslali tam, skade prišli. Korzo utíchlo a to nezvyklé ticho prinieslo napätie. Ktosi povedal: „Bolo by treba niečo spraviť.“

Ale mali sme strach, dobre sme boli nacvičení uhnúť, keď ide galiba, a nikto nespravil nič.

Až potom večer si sadli na kraj fontány traja herci, viedol ich vtedy strašne populárny predstaviteľ katovho syna zo slovenského filmového trháku. Dôvodili, že ako zamestnanci divadla majú právo sedieť na jeho majetku. Sedeli tam vytrvalo sami. Z korzárov si k nim neprisadol nik. Nad Korzom sa nieslo ticho a čosi, akoby veštilo búrku, ale aj nie. V susedných uličkách sa potulovali policajné hliadky. Skôr nuda. Išiel som domov.

Bola minúta po deviatej. Ešte v tú noc som sa dozvedel, že akcia, ktorou chcel mestský výbor mladým ukázať, kto je tu pánom, sa začala pri fontáne minútu predtým. Boli v celom meste.

Už som bol skoro doma, keď ma pred papiernictvom zastavil zvedavý Fero Dolanský. Rozprával som mu o tom, aká nuda bola na Korze, keď pri kraji chodníka zastalo terénne auto s civilnou značkou. Vyskočil z neho policajt s obuškom v ruke. Schmatol za lakeť Fera, naučeným hmatom ho otočil a obzrel si jeho vlasy.

- V poriadku! - štekol. - A teraz ty!

Ani si nedal prácu s tým, aby si ma obzeral:

- Si zrelý na holiča! Marš!

Ten zasraný bryndzoš, ten zasraný poliš mal rovnako modrú uniformu ako tí dvaja, ktorým som kedysi chcel povedať, že na viac hriechov sa už nepamätám. Už som však vedel, že to nepomáha, že sa zásadne netreba k žiadnemu hriechu, čo ti nevedia dokázať, priznať. A najmä, že nepomáha protestovať.

V živote som tak rýchlo do žiadneho auta nenastúpil!

Gustav Bartovic
z knihy A na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)