Závanom slobody bol Mánička z Prahy

Mišikö ďaleko, Mirko Hollý ešte ďalej, baby len na krátko. Každý sa kamošil s každým.

- Videl si toho paka? - pribehol raz Laco Rozboril, jeden z každých.

- Jakého paka? - formálne opáčil Peter. Využil príležitosť, trochu odtisol svoju najnovšiu babu a dôkladne si potiahol.

- Ty, taký pako, z Prahy. Mánička, vlasy pod lopatky. V koženej bunde. Niekde vo vrecku má baterku a prepínač a na ramenách malé červené žiarovky. Keď zabáča, zapína ich jako blinkre.

- Ozajstný pako, - povedal koktavý Karol. Aj on mal novú babu. - Tridsaťdva v tieni a on sa tu premáva v koženej bunde.

- Dajte mi strakatú šatku, spravím si podgulenku, - zadeklamoval som bez patričného pátosu.

- Čooo? - vyvalil očiská Laco.

Čakám
na nový príchod spasiteľa
a čakám
kedy sa náboženská kampaň preženie
Arizonou
a čakám
kedy uskladnia Ovocie hnevu
a čakám
kedy dokážu, že boh je vlastne Američan...

- Drbe ti? - Neveriacky sa spýtal Laco.

- Ferlinghetti, - znudene prehodil Koktavý, ktorý mi v mnohom nahrádzal Miša (nakoniec tiež zdúchol). Viac poodstrčil tú novú babu a ešte dôkladnejšie si potiahol a pokračoval tam, kde som prestal:

… a vážne čakám
kedy si Billy Graham a Elvis Presley
vážne vymenia úlohy
a čakám
kedy uvidím boha v televízii
zamontovanej do oltárov v kostoloch...

- Vy ste naozaj drbnutí, - spustil Rozboril ramená a vypadol, pričom si zabudol aj vydrankať cigu za tú skvelú správu.

My sme sa váľali na trávnikoch s Ferlighettiho knižkou. V ďalekej Prahe sa vraj váľal Alan Ginsberg s chalanmi. A v ešte vzdialenejšej Amerike sa všade povaľovali hippies bez ohľadu na pohlavie.

A po Korze chodil chalan s blinkrami na pleciach. Karol celkom odstrčil svoju novú babu, zoskočil z múrika a objal ju okolo pliec. Vyrazili sme od Dunaja hore (okolo trafiky, tesne pri vode, kde som pre zmenu ja zvykol dusiť baby) a išli hľadať tú Máničku, toho pražského blázna, ten závan slobody. Pražanov sme našli sedieť na Ganymedovej fontáne. Okolo bolo neuveriteľne veľa deciek, známe tváre. No aj neznáme. Nevenoval som im pozornosť a ani to, keď začali volať po slobode som nebral dosť vážne. Omylom som to nepokladal za hriech, lebo som zabudol na Mišové slová: „Never im, dokedy sú červení!”

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002) 
(Pokračovanie nabudúce)