Trh vznikol namiesto bývalého cintorína

Priestranstvo medzi starou mestskou tržnicou a divadlom West, a medzi budovou, v ktorej sídli Poľské kultúrne stredisko a Manderlovým domom sa síce nachádzalo za mestskými hradbami, ale jeho história je rovnako bohatá ako história verejných priestranstiev vnútorného mesta.

Dávno pred príchodom nemeckých kolonistov, ktorí založili stredoveké mesto Pressburg (Prešporok) a obohnali ho pevnými kamennými hradbami, sa na mieste, o ktorom píšeme, nachádzal kostol a okolo rozsiahly cintorín.

Kostol s cintorínom svedčí o tom, že sa v jeho tesnej blízkosti už pred založením mesta nachádzalo väčšie sídlisko. Kostol bol zasvätený svätému Laurincovi (Vavrincovi). Na cintoríne stála ešte menšia kaplnka venovaná svätému Jakubovi. Ako sa volala obec (sídlisko) pri kostole, nevieme. Možno to bola pôvodne slovanská dedina Požoň, ktorej meno maďarsky hovoriaci preniesli na novovzniknuté mesto, lebo sa im Pressburg ťažko vyslovovalo.

V 13. storočí založené mesto sa rozširovalo najmä smerom na východ, a tak sa dostali jeho hradby do tesnej blízkosti kostola. V 30. rokoch 20. storočia sa podarilo archeologicky preskúmať aj časť základov Kostola svätého Laurinca. Ukázalo sa, že mohol veľkosťou konkurovať aj mestskému farskému Chrámu svätého Martina. Sídlisko pri kostole sa stalo východným predmestím Prešporka a brána neďaleko kostola dostala pomenovanie podľa toho istého svätca (Laurinská brána).

Turecká invázia na začiatku 16. storočia znamenala koniec všetkých kamenných stavieb na územiach predmestí. Strach, že by sa Turci mohli dostať až k mestu a využiť pred hradbami stojace kamenné stavby, najmä vysoké múry kostolov, bol veľký. Veliteľ vojenskej posádky v meste videl východisko v nariadení všetky kamenné stavby pred hradbami zbúrať a stavebný materiál z nich použiť na zlepšenie a spevnenie hradieb.

Kostol zbúrali, a vzácny inventár z neho preniesli do svätomartinského dómu. Cintorín za hradbami sa používal ďalej, dokonca sa rozšíril o plochu zbúraného kostola. Bolo to potrebné, lebo veľmi malý svätomartinský cintorín vnútri mesta bol preplnený.

Nachádzal sa na území terajšieho Rudnayovho námestia a okolo chrámu na jeho východnej a severnej strane. Tam už potom pochovávali len členov najbohatších patricijských rodín.

Cintorín sa ďalej používal až do osemdesiatych rokov 18. storočia. Cisár a kráľ Jozef II. prikázal cintoríny v jadrách obcí a blízko ľudských obydlí zrušiť a založiť nové, dostatočne vzdialené od obývaných objektov. Také vzdialené miesto bolo už vtedy používané ako cintorín pre obete cholery na mieste neskoršieho a doteraz jestvujúceho Ondrejského cintorína.

Miesto po zrušenom cintoríne sa ukázalo ako vhodné pre trhovisko. Priamo pred Laurinskou bránou sa predávala zelenina a hydina. Chlebový trh bol v 18. storočí ešte stále pred palácom arcibiskupa (Primaciálne námestie), odkiaľ ho postupne vytláčali do uličky medzi kláštormi františkánov a uršuliniek.

V 19. storočí sa chlebový trh presťahoval na miesto zrušeného cintorína. Na začiatku 20. storočia postavilo mesto krytú tržnicu. Miesto vybrali v priestore zbúraných hradieb, pri Klobučníckej ulici, ktorú vyrovnali, rozšírili a predĺžili až k trhovému námestiu. Postavenie tržnice (1910) vôbec neznamenalo zánik otvoreného trhoviska. Naopak, trhovisko sa medzi dvoma svetovými vojnami rozrastalo. Keďže nebolo možné pridať plochu (všetky okolité pozemky boli zastavané), vybudovala sa v 30. rokoch pod starým trhoviskom podzemná predajná hala. Je situovaná presne na mieste trojlodia bývalého stredovekého Kostola svätého Laurinca.

Po druhej svetovej vojne ešte niekoľko rokov tržnica aj podzemná tržnica plnili svoju pôvodnú úlohu. Keď tam už nesmeli predávať súkromníci, zriadili v podzemí predajňu Zelovocu. A potom sa do tržnice nasťahovalo štúdio Československej televízie. Zelovoc sa odsťahoval do búd na blízkom Kamennom námestí, podzemné priestory sa prestali používať. Na mieste trhu zasadili stromy, umiestnili fontánu. A nakoniec vchody do podzemia zakryli betónovými platňami. Na miesto, kde sa stáročia stretávali gazdinky, aby nakúpili čerstvé tovary pre svoje kuchyne, sa postupne zabudlo.

Štefan Holčík
FOTO - archív