Sex vraj mohol srdciarom len a len prospieť

Kráčali sme s Diamantom, hlavy pri sebe, a Mišo mi rozprával, ako na srdciarskom liečení v Sliači zbalil takú mladú lekárku. Začal vraj nejakým citátom z Nietscheho a potom plynulo prešiel na Freuda. S Freudom do praxe.

Závidel som mu viac, než som mu veril, ale detaily boli také presvedčivé, že som toho malého sviniara celkom videl. Ich dve kože, jej hladká a bielučká, Mišova snedá a chlpatá, vedľa seba v nočnom svetle inšpekčnej izby.

- Počúvaj, ako to mohla lekárka s tebou robiť, veď si srdciar?!

- Zapamätaj si, - zaksichtil sa múdro. - Sex môže srdciarom len prospieť. Pamätaj si to naveky, lebo v starobe budeš mať aj ty choré srdce.

Keď pokračoval v detailoch z inšpekčky, neodolal som a začal sa chváliť mojím dobrodružstvom:

- Mišikö, - prerušil som ho. Nenávidel matkino oslovenie Mišikö väčšmi ako ja jeho sliačske úspechy. - Počúvaj, išiel som teda s jednou takou dlhou babou zaplávať si v Dunaji...

- Viem, pretiahol si ju. Sex je nudný. Detaily sú tie isté. Vieš, čo je vzrušujúce? Svet. A ja ho uvidím. Toto nesmieš nikomu povedať, prisahaj!

Odtiahli sme sa k fontáne rytiera, ktorý sa vraj o polnoci na Silvestra, zlinkovaný ako každý správny Staromešťan, otáčal okolo vlastnej osi. Otočili sme sa chrbtami ku Korzu (za kríkmi nás aj tak nebolo vidieť) a po mnohých rokoch som urobil gesto prísahy, rovnako ako na Mačkárkinom dvore. Diamant sa tomu opäť raz neusmial. Zatiahol ma na lavičku, vytiahol ďalšie dve cigarety, svoju rozfajčil podľa vzoru amerických filmov a povedal:

- Idem do Juhošky.

- Hatekrám, Roman tam chodí s tatkom každý rok a Zubáčkin Iváňuška delí letá medzi ruské Soči za vzorné pionierstvo a Juhošku za astmu, ktorú nemá.

- Ale ja teraz konečne zdúchnem. Cez Juhošku. Práve toto nesmieš nikomu povedať. A ani sa so mnou nelúč. Pošlem ti kartu, bude o babách. Keď ju dostaneš, tak to budeš vedieť.

Odvtedy aj leto patrí k tým ročným obdobiam, čo rád aj mám aj nie. Dostal som tú kartu. Cez ďalšie prázdniny som naopak nedostal kartu od siláka Mira Hollého, ktorý bol etalónom spravodlivosti v škole, na čo mal aj silu aj povahu. Pre dobrú povahu a nesmiernu silu ho zbalila nejaká kolotočiarka z talianskeho lunaparku. Rozhodol sa s ňou ujsť a vraj napíše. Nenapísal, došla správa, že zahynul pri nehode. Chalani tvrdili, že na noži jej stáleho frajera. Ktovie. Nie sú tu.

Mišove reči sa mi však zišli. Po tom tajomnom oznámení ma ten malý sexom nabitý lakomec ponúkol ďalšou cigaretou a začal mi vysvetľovať, ako to spraví. Ešte v ten istý deň sme išli na baby a dve sme našli. Nedali nám nič, len si vzali po dvoch cigaretách do zásoby, keď odchádzali a nás nechali sedieť na lavičke pri Dunaji. Ako zvyčajne.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)