Pozývalo sa na halušky alebo vtáčie mlieko

Aj kočky sa na Korze obliekali inak ako do školy. Na protest proti tupej školskej disciplíne ešte aj jednotkárky nosili nohavice a - čestné slovo - mali v nich celkom iné ritky ako v škole.

Na Korze sme boli frajeri. Za živý svet by sme nechceli, aby nás tie kočky s peknými ritkami videli, ako po obede vlečieme do zberu olovené rúrky zo zbúranísk a haldy papierov, aby sme mohli byť grandi. Babu treba pozvať. V Mliečnom bare stálo vtáčie mlieko deväťdesiat halierov. Na dva poháre si musel odvliecť celkom slušný bal papiera a to ti už ani floka nezostalo na Bystrice a zápalky. Detvy (korunové) sa pre dámami fajčiť nepatrilo.

Ak si chcel dať dáme večeru, dve porcie bryndzových halušiek stáli toľko, ako by si ju štyri dni po sebe pozval na to vtáčie mlieko. Nie každá bola ochotná ísť si sadnúť na ministoličky do detskej kaviarne a popíjať tam kávu za štyri koruny a tri deci minerálky za šesťdesiat halierov. Kto mal modrú dvadsaťpäťkorunáčku so Žižkovým profilom, bol kráľ. A to nás Savojka s dvojdeckou červeného vína za sedem dvadsať ešte len čakala - až budeme zarábať.

No babu bolo treba naozaj pozvať, inak si mohol vyzerať ako tí chumaji z internátov, ktorí každú zásielku prachov z domu minuli za večer u Zbrojnoša a až do nasledujúcej pošty chodili a somrovali.

Život bol skutočne dobrý základ školy. V živote sme sa naučili chodiť tak, aby sme prišli, kam potrebujeme, len aby to pred stranou vyzeralo tak, že vykračujeme k svetlej budúcností. Škola nám skúsenosť potvrdila, pretože sme dokonale vedeli opakovať hlúposti, čo chceli školské osnovy, a myslieť si pritom svoje.

Tá najpevnejšia banda zo Štrnástej osemročnej ešte trochu držala pokope, hoci nás osud rozhodil do najrôznejších škôl.

Pravda je, veľmi sme nevyvádzali. Nehrali sme sa na občiansky odpor, ale politické vtipy sme si už rozprávali pomerne nahlas. Dokonca sme sa nahlas tešili, keď zvolili Johna Kennedyho za prezidenta. Aj noviny aj politici vtedy použili Mišovu sentenciu o Chruščovovom pokĺznutí sa kukurici a vyzeralo to akože sloboda. No keď sa na to s úprimnosťou spovede obzriem, musím priznať, že každý, kto mal anténu na viedenskú televíziu, sa s tým pýšil, ale nikto nepriznal, ak mal na rádiu trvale naladenú Slobodnú Európu. Televíziu nemal ešte každý. Rádio áno.

Korzo však bolo Korzo. V láske k milovanej vlasti sme sa zdokonaľovať nemuseli, lebo každý vedel, ako ju nenasrať. Tak sme sa zdokonaľovali v balení báb a cudzích rečiach. Bez hanby sme na nábreží rozoberali v angličtine texty pesničiek, čo sem ponad hraničné drôty spievali štyria vlasáči z Liverpoolu. Podaktorí z nás aj nosili rovnaké frizúry ako oni. Vlasy ako Jožko Králu mal síce málokto, ale aj kratšia beatlefrizúra mohla byť osudná.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)