Hrad bol k mestu pričlenený až neskôr
Pod pojmom Bratislavský hrad si ľudia obyčajne predstavujú len jeho najviditeľnejšiu a najvýraznejšiu budovu - kráľovský palác. V skutočnosti pod pojmom „hrad“ treba rozumieť celý opevnený areál na kopci nad Dunajom a mestom.
V nemeckej reči sa hrad aj mesto označovali tým istým názvom Pressburg. Bol to názov podobný iným bežným názvom ako Aschaffenburg, Augsburg, Hamburg, Hainburg, Laxenburg, Luxemburg, Würzburg. Teda názov označujúci lokalitu s hradom (-burg). V prípade Pressburgu však nemecky hovoriaci začali rozlišovať. Z hradu sa v reči stal zámok: das Schloss in Pressburg, Pressburger Schloss. Ako Oravský či Zvolenský zámok. Česi a Slováci zotrvali pri preklade pri označení hrad, hoci k nemu vedie „Zámocká“ ulica.
Hrad či zámok, v každom prípade šlo o dôkladne opevnenú kráľovskú rezidenciu. Jej pevnostný charakter storočia nedokázali potlačiť. V každom období svojej histórie bol Bratislavský hrad znovu a znovu opevňovaný. Aj v čase, keď už bol palác po ničivom požiari (1811) rozpadajúcou sa ruinou, aj v čase druhej svetovej vojny. Opevnenie hradného kopca stále hralo dôležitú strategickú úlohu. Areál hradu bol vždy, až do obdobia po druhej svetovej vojne, plný vojska. Územie hradu bol až v druhej polovici 19. storočia pričlenené k územiu mesta. A až do začiatku 20. storočia to bola najväčšia a najrozsiahlejšia kasáreň v meste. S využívaním hradného areálu ako kasárne súvisela aj stála údržba jeho opevnení.
Stredoveké pevnosti už v druhej polovici 19. storočia nevyhovovali potrebám aktívnej obrany. Niektoré sa búrali, iné prestavovali, posilňovali, modernizovali. Príkladmi môžu byť rozsiahle opevnenie mesta Paríž vylepšované ešte aj po roku 1871, modernizácia opevnení Viedne a Prahy v 60. rokoch 19. storočia, výstavba mohutného opevnenia mesta Ulmu v rokoch 1842 až 1859.
Poslednou udalosťou, pri ktorej sa ešte verilo v možnosti obrany pomocou obrovských murovaných opevnení, bola prusko-rakúska vojna, ktorá sa skončila bitkami pri Lamači a Dúbravke v júli 1866.
Po jej skončení už v Habsburskej monarchii pochopili, že opevnenia sú prežitkom, a tak ich postupne likvidovali. Netýkalo sa to však hradného areálu v Prešporku. Zámocká kasáreň (Schlosskaserne) bola stále pevnosťou. Jej opevnenie vyhovovalo, až na malý úsek pri východnej gotickej zigmundovskej bráne (vtedy považovanej za stavbu z Korvínovho obdobia).
Za gotickou bránou z 30. rokov 15. storočia sa pôvodne nachádzal pomerne úzky koridor, medzi dvoma vysokými kamennými múrmi. Zo severného múru vyčnievali dodnes čiastočne zachované kamenné konzoly, ktoré niesli drevenú pavlač. Južný múr bol veľmi hrubý, vo výške drevenej pavlače a portáliku na západnej fasáde veže nad bránou sa zužoval, a na ňom bol chodník. Ten slúžil obrancom hradu ako pozícia, z ktorej sa dalo strieľať smerom na juh, von z areálu hradu, ale aj do úzkeho koridoru za bránou. Do toho priestoru sa dalo strieľať aj z drevenej pavlače. Ak by bol nepriateľ prekonal prvú bránu, ešte vždy tu bola možnosť zničiť ho v tomto priestore.
Nasledovala ďalšia brána, aj nad ňou bola možnosť umiestniť strelcov. Z druhej brány sa zachovala len jej severná časť. Celé opísané zariadenie zbúrali po roku 1860, aby ho nahradili modernejším opevňovacím múrom. Ten postavili z kamenného materiálu získaného pri rozoberaní starého múru z 15. storočia. Nový múr postavili len na polovicu výšky predošlého, a v jeho hornej časti zriadili množstvo úzkych strielní pre stojacich strelcov. Strielne boli vymurované z tehál a hore uzatvorené tehlovými klenbičkami.
Nad nimi mal múr rovnú korunu. Vo vyššej časti opevnenia pristavali k staršiemu bastiónu barokového opevnenia z 60. rokov 17. storočia nový, na ktorom mali byť umiestnené delá. Delová strielňa bola vymurovaná s oveľa širším otvorom. Aj ten zaklenuli tehlovou klenbou. Mohutný nový bastión vymurovali zo sekundárne použitých kvádrov získaných pri rozoberaní staršej stavby, pravdepodobne druhej gotickej brány. Na rozdiel od ostrouhlého nárožia barokového bastiónu je nárožie delovej bašty z 19. storočia zaoblené. Nové opevnenie s jeho strielňami nikdy na obranu Hradu nepoužili.
Počas rekonštrukcie hradného areálu v 60. rokoch 20. storočia zbúrali celú hornú časť opevňovacieho múru z 19. storočia. Klenbičky nad jednotlivými strielňami odstránili a strielne upravili romanticky ako stredoveké cimburie. Pre murárov to bolo jednoduchšie, ako rekonštruovať pôvodný tvar, lebo strielne sa smerom dovnútra rozširujú a vymurovať nad takým útvarom tehlovú klenbu bol v druhej polovici dvadsiateho storočia zrejme neprekonateľný problém. Múr a jeho strielne ako doklad neskorej fortifikačnej architektúry devätnásteho storočia stále čakajú na správnu obnovu.
Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus