Korzovalo sa v pároch alebo v skupinkách
- Čau, Joži, nemáš náhodou cigaretu? - spýtal som sa chalana, čo sa ku mne rútil. - Nemám, práve som si chcel od teba jednu vypýtať, - povedal Joži a bez pozdravu odpálil hľadať ďalšiu obeť.
Vedel som, že chce drankať odo mňa a že teraz sa rúti vypýtať si cigaretu inam a že ani náhodou žiadnu nemá. Jožiho špecialitou bolo fajčiť a nekupovať. Vo vrecku ma hrialo šesť krátkych a vytrasených Bystríc bez filtra. No ak ste ho nepredbehli so žiadosťou, zostalo vám len päť cigariet. A neskôr štyri.
Po Korze sa chodilo zásadne v pároch alebo v skupinkách. Nie pre radosť z davu. Ten tvorili stovky takýchto skupiniek, ktoré sa od zotmenia do neskorého večera premávali nahor a nadol. Spoločnosť bola potrebná, lebo každý niekoho pozná. Ak ste potrebovali byť predstavený dáme alebo naopak, ak ste náhodou boli dámou a potrebovali ste, aby vám predstavili konkrétneho chalana, nič nebolo lepšie ako spoločný známy, aby ste aj vy boli známi.
Niektorí boli známi všeobecne. Napríklad Jožo Králu. Jožo na Korzo nemusel chodiť. On na ňom býval. Sedával v okne na rohu Michalskej, a bol to práve on, čo púšťal dolu Korzom správy: „Ide Šipka (Krivý, Najdúch, Plešavec - podľa toho, ktorá škola vyslala na promenádu svojho zveda). Meno mal Králu po českom tatkovi a aj vyzeral ako princ z českej filmovej rozprávky. Bohaté blonďavé kadere mu padali až na lopatky.
Kým dostal fotografiu s touto frizúrou do občianskeho, dostal zopár výpraskov od policajtov za to, lebo sa v preukaze na seba nepodobá a podvádza tak orgány ľudovodemokratickej a neskôr aj socialistickej vlasti (v šesťdesiatom roku našu vlasť tak prekrstil prezident Antonín Novotný, čo bol jeho jediný známy konkrétny čin. Okrem toho, že odmietol od folkloristov prevziať slovenskú valašku). Jožovi výprasky od policajtov neprekážali, lebo bol na ne zvyknutý z domu. Zo školy ho vyhodiť nemohli, lebo škola to už urobila.
Bol teda v suchu, robil si len vodičák, aby ho aspoň niečo živilo. Na Korzo chodil nerád, lebo tam ho stretávali policajti, a keďže ho už nemali prečo mlátiť, tešili ho vždy čerstvou informáciou, o koľko sa skrátilo jeho obdobie do nástupu na vojenčinu. Tam ho vraj už ostrihajú. Jozef vravieval, že keby vojenčina bola aspoň taká ako škola, netrápil by sa - vyhodili by ho pred koncom prijímača.
Na Korze sme boli frajeri. Nosili sme tričká s veľkým výstrihom alebo švédske košele. Nažehlené, svetlé, s krátkym rukávom. Rozopnuté, pokiaľ to šlo, aby bolo vidno, akí sme opálení. Kto si to mohol dovoliť, alebo dokázal zohnať, mal americkoimperialistické džínsy. Ostatní sme nosili rovnako dekadentné menčestrové texasky, kominárky, do školy zakázané. A jednu sezónu dokonca zvonové nohavice á
Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám (2002)
(Pokračovanie nabudúce)